BUSHMAN TRIP: Namíbia – Botswana – Zimbabwe s bushmanmi veľkými i malými

Riešil som, čo s tým, keď nie sme cestovka? Budem to vedieť? Zvládnem sa starať o toľko ľudí tak dlho? Znesú sa vedľa seba cudzí ľudia v priestore tak malom, ako je expedičné auto alebo stan? Koľko môžeme „naložiť“ účastníkom, aby sa nám po ceste nezložili? 

Naložili sme a nezložili sa 😊. A myslím, že za ten čas je naozaj dosť priateľov a kamarátov, ktorí s Bushmanom vyrazili a neľutujú. Počas ciest navyše vznikali priateľstvá, ktoré v mnohých prípadoch trvajú stále. A niektorí jazdia opakovane – ona totiž Afrika stále prekvapuje; je to zvláštny druh závislosti a každá cesta je trochu iná.

Možno sa pýtate, prečo Namíbia, Botswana a Zimbabwe? Pretože bušmeni, národné parky plné zveri, úchvatná púšť, rieky plné hrochov a krokodílov, nádherné hory, hrdí ľudia, minimálne osídlenie a kamarát, ktorý má k dispozícii pár expedičných áut …

A prečo to vlastne píšem?

Pretože dozrel čas na ďalšiu výzvu! Mladí bushmani dorástli do veku, kedy sa vedia podpísať, spať pod širákom i spoznať väčšinu zvierat. Takže nastal čas na Bushman expedíciu s prvou testovacou partičkou. Jeden chlapec (Vlastík) a tri dievčatá (Libunka, Barča a Elen), všetci vo veku od 6 do 10 rokov. K tomu ich nebojácni rodičia a pár priateľov. Nechcem unavovať informáciami o krajinách, ktoré sme prešli, to si človek nájde raz dva na internete. Rád by som sa ale s vami podelil o pár fotiek a zážitkov, tak ako dni bežali, pretože to fakt bola jazda.

Našu cestu sme začali v hlavnom meste Windhoek. Na letisku nás čakal Ronney s autom, ktoré sa na dlho stalo naším domovom. Po ubytovaní v Arebush, čo sú murované chaty, sme sa vrátili do mesta na večeru do Joe´s Beerhousea na začiatok cesty ochutnávka Springboka, Oryxa, Kudu, pštrosa, zebry, žirafy… A samozrejme Amaruly. Nadšené deti spočiatku váhali, či by neboli lepšie hranolky, ale nakoniec vyhodnotili, že taký steak z Oryxa je super. Táto reštaurácia je rozľahlá, čiastočne pod holým nebom a navyše plná artefaktov z histórie a tiež vypchatých zvierat, takže hoci unavené, deti behali do noci všade dookola. Ráno po raňajkách v spoločnosti snovačov sme rýchlo prebalili veci – tie nutné na palubu, ostatné k stanom, variči, matracom a skladacím stoličkám do zadnej časti auta. Pripojil sa k nám kuchár Happy a vyrazili sme nahor ku 321 km vzdialenému kempu Sesriem.

Hor sa po asfalte – ale len prvých cca 90 km

K dnešnému dňu je iba necelých 15 % namíbijských ciest asfaltových, zvyšok tvoria prašné cesty. A slovo prašné len málo vystihuje ten asi 200 m dlhý závoj prachu a jemného piesku za autom. V prípade, že ide niečo v protismere a vietor nie je práve priaznivý, pomerne dlho vôbec nie je vidieť, kadiaľ ideme... Pokiaľ obchádzame iné auto, fandíme chalanom, aby sa s tým nemaznali a predbehli ho skôr, než sa udusíme. Sliznice dostávajú prvú ochutnávku toho, čo ich čaká v nasledujúcich dňoch 😉. Zatvorenie okien je totiž nemožné, auto sa okamžite mení na pojazdnú mikrovlnku a z prednej časti sa rovnako prach a piesok dostáva dovnútra a víri úplne všade.

Cestou sme videli prvé zvieratá a deti (aj dospelí) nadšene pozorovali a neustále sa pýtali. Otázka za otázkou, diskusia, prečo je to tak a potreba vidieť to znova… A od tejto chvíle to tak zostalo až do odletu. A ako bonus bloky na maľovanie, ktorými mamičky vybavili svoje ratolesti a maľovanie každého tvora, ktoré sme zazreli 😊….

Po strastiplnej, ale krásnej ceste sme dorazili do Sesriem campu. Je to taká oáza v púšti – na údiv detí staviame stany priamo v piesku. Na tak veľkom pieskovisku sa ešte nehrali! Len je sakra horúce. Hasíme smäd miestnym pivom (české nie je, ale hlavne že je studené 😉) a vyrážame do kaňonu. Sesriem znamená "šesť remeňov", čo predstavuje popruhy, ktorými sa predtým vyťahovali vedrá s vodou z dna kaňonu. Je to prvý dlhší a kamenistý trek, počas ktorého sme objavili aj prvú piesočnú zmiju hneď pri ceste. Kto ju v púšti stretol, tak vie, aké je ťažké ju vôbec zahliadnuť.  Áno, je celkom drina vysvetliť deťom, že takéto pieskovisko môže byť nebezpečné a že hľadanie a zbieranie všetkých prírodnín a „pokladov“ môže znamenať fatálne stretnutie. A toto vysvetľovanie trvalo vlastne tiež až do odletu. Túžba objavovať bola skrátka silnejšia ako uvedomenie si, ako to môže byť nebezpečné. Takže odpočinok to rozhodne nebol; bolo to neustále napätie, sledovanie okolia a kontrola, kde práve malí bushmani sú. A bolo super, že aj deti mali vysoké expedičné topánky!
Po návrate prišlo na rad kúpanie v bazéne uprostred púšte a krátka horúca noc, keď deti prvýkrát videli, ako nádherne plná hviezd vie byť obloha nad púšťou, kde nie je stovky kilometrov okolo žiadne mesto. Mimochodom – topánky aj všetko ostatné si dajte do stanov. Šakali sú strašní zlodeji a najmä topánky budete potrebovať!

V hlavnej úlohe expedičky a UV svetlo 

Ráno vstávame okolo piatej a vyrážame ďalej – k Dune 45 je to 45 km. Využívame úplnú tmu a tak trochu dospávame v aute. Púšť Namib je najstaršou púšťou sveta, má najväčšie duny a najčervenejší piesok. Najvyššou dunou v tejto oblasti, na ktorú sa dá vyliezť, je práve Duna 45. Za svitania sa javí z auta ako neveľká hromada piesku. Ten omyl, keď sa dostanete na úpätí a pustíte sa do boja s hlbokým pieskom! Miestami je sklon príkrejší ako 45 stupňov a udýchať stúpanie je ťažšie a ťažšie. Len sa dostať dosť vysoko, sadnúť si na hranu a vychutnať si východ slnka. Je to neskutočná nádhera. 
Deti zvládli výstup v pohode a užili si beh aj kĺzanie z duny dole. Priamo pod dunou sme raňajkovali a vydali sa na ďalšie fascinujúce miesto, do údolia Dead Vlei. Dospelí šli 5 km púšťou, s deťmi sme si nadbehli, aby mohli ísť len cca 1,5 kilometra. Dead Vlei pokrývajú zoschnuté, 600 rokov staré akácie, ktoré pôvodne vyrástli v zelenom údolí. Je tu tak horúco, že nezhnijú, nestrúchlivejú a drevokazný hmyz by tu neprežil. Pôda je tu pekelne rozpálená, energia rýchlo ubúda a aj tu všetci ocenili expedičky BUSHMAN.

Takže späť do kempu, zbaliť stany, nech sme do tmy na ďalšom mieste.

Vydávame sa do Solitaire, teda na 147 km kľukatých kamenistých a prašných ciest pohoria Naukluft vo výške okolo 1000 m n.m. Cestou zastavujeme iba na jedlo. Teda na bufet pri aute pod korunou akácie, aby sme sa neusmažili. Čo sa týka pohybu vo voľnom teréne, na sandále to veľmi nie je. Všade na zemi sú suché časti tŕnistých kríkov s tŕňmi dlhými okolo 5 cm a tvrdými ako ihla. Občas stretneme rodinky na dvojkolesách ťahaných somármi, slávnostne oblečených na ceste niekam. Kam v tej rozsiahlej pustej krajine? Ronney má jasno, do kostola a k susedom, je to síce ďaleko, ale nič ich nenaháňa… 

Solitaire camp je pohodová oáza pokoja, kde sme sa vykúpali v bazéne, dali si v miestnej vyhlásenej rodinnej pekárni štrúdľu a kávu, postavili stany a Happy uvaril skvelú večeru na ohni. Vyrazili sme s deťmi a UV baterkou na „lov“. Škorpióni, ale aj Solifugy pod UV svetlom krásne žiaria, a tak som deťom mohol ukázať ďalšie tvory, na ktoré si musia dávať pozor. Napríklad keď idú v noci na záchod. A tiež som im vysvetlil, prečo musia vždy dobre zapínať stan. A tiež sme objavili niekoľko zemných gekónov a ďalšieho jedovatého hada a kojoty kúsok od stanov. Deti došli k záveru, že na záchod samy nejdú a vždy vzbudia niekoho z dospelých...

Ráno vyrážame na ďalšiu cestu na severozápad s cieľom v 265 km vzdialenom Swakopmundu. Ešte pred odchodom si Libunka zobrala zo zeme dužinatý list kaktusu a pár minút sme za mohutného revu vyberali z detských dlaní desiatky malých ostňov :-). Cestou stretávame prvé menšie stáda zebier, oryxov, springbokov, pár pštrosov a naraz: brzda – ideme osláviť prekročenie Obratníka Kozorožca. Cesta sa začala kľukatiť v skalách a v horúčave dochádzame ku Kuiseb Canyon, čo je neskutočne nehostinné, ale fascinujúce miesto. Po pár desiatkach kilometrov sa krajina narovnáva, pribúda svetlý piesok, blížime sa k pobrežiu a cesta je ako nekonečná zvlnená roleta plná prachu. Deti hrajú karty, sledujú okolie, jedia sušienky, snažia sa maľovať, vlastne sú dosť v pohode. 

Prichádzame do Walvis Bay. Je to jediný námorný prístav na Pobreží kostier a ako taký je strategickým miestom. Walvis Bay doslova znamená Veľrybí záliv a tieto zvieratá sem skutočne priplávajú v čase párenia. Po prechádzke na pobreží a obede pri aute odchádzame do Swakopmundu. Je to druhé najväčšie mesto v Namíbii a hovorí sa, že je nemeckejšie ako hociktoré mesto v samotnom Nemecku. Mesto je staré 100 rokov. Nemci tu chceli vybudovať prístav, ktorý by konkuroval britskému Walvis Bay, čo sa im však nikdy nepodarilo. Po ubytovaní sme vyrazili do mesta a na večeru do obľúbenej Kucki´s pub reštaurácie na morské plody. Deti na steaky :-).

Ďalší deň bol odpočinok a teda čas na zábavu. Ráno na more, maznanie s uškatcami a pozorovanie delfínov a popoludní sme neodolali a skúsili štvorkolky v naozaj poriadnych dunách. S čiernymi sprievodcami sme sa pustili hlboko do púšte, rýchlejšie a rýchlejšie a vyššie na hrany dún. Spálenie slniečkom a s piesočným peelingom sme si parádne užili adrenalín a to vrátane detí, ktoré sedeli pred vodičmi ako lapače piesku.

Zaslúžená odmena

Nasledujúce ráno vyrážame na sever, hneď za Swakopom nabiehame na salty road – cesta vyzerá ako namrznutá asfaltka, ale zdanie klame, to sa len trblieta slanou vodou pravidelne skrápené cesty, na ktorej soľ vytvára pevnú slanú krustu, po ktorej sa ide lepšie ako po asfalte (pokiaľ nezaprší, to potom cesta „trochu“ kĺže). Náš cieľ je hora Spitzkoppe. Nikto z prítomných netuší, čo ich čaká, keď im po pár desiatkach kilometrov ukážem v diaľke na obzore malinký, ale výrazný ihlan. Je to dlhý prejazd, ale dnešný kemp bude stáť za to a budeme tam dosť skoro, aby sme si to užili.

Toto miesto dostane každého – romantik plače, pragmatik nechápe a deti jasajú. Obrovské ihrisko s okruhliakmi, pričom tie malé merajú päť metrov a tie veľké aj päťdesiat. Nekĺzavý povrch, takže ideme k obrovskému prírodnému kamennému oblúku a potom deti miznú v okolitých skalách naháňať sa s damanmi, ktorých tu sú celé kolónie. Pár dospelých vyráža s cieľom (naivným, ale nepočúvajú, chcú to skúsiť) zdolať Grose Spitzkoppe. Sme kilometer nad morom a vrcholok je o ďalších skoro 800 metrov vyššie.

Večer sú deti opäť šťastné a unavené, ležia vonku kúsok od stanov na žulových balvanoch a pozorujú hviezdy. Tma tu nastupuje rýchlo, a tak sa zvyšok expedície začína pomaly deliť o osobné veci a vybavenie tých, čo sa vydali na horu. Už je tri hodiny tma, nemajú vodu, nemajú baterky, nie je tu signál, okrem hyen a šakalov tu žije kobra čiernokrká a tak ako je to známe, patrí medzi pľuvajúce kobry. A býva dosť presná! Nakoniec sa ale všetci vrátili v poriadku a nadšení, aj keď sa nedostali ani do polovice výstupu (ono to bez horolezeckého vybavenia fakt nejde).  

Ráno po raňajkách a zbalení kempu dostávajú deti malú výučbu od miestnej ženy z Damara komunity v krováckom click language a ďalší kus cesty do národného parku Etosha trénujú výslovnosť :-). Vyrážame na jeden z dlhších prejazdov, čaká nás 429 km teplom cez Omaruru a Outjo do Okaukuejo v Národnom parku Etosha. Je pre mňa prekvapením, že tento rok držia pneumatiky. Tento rok sme snáď ešte nič neprerazili. Cestu lemuje množstvo termitísk. 
Do parku vchádzame južnou bránou a do kempu je to asi 30 km. Park bol založený v roku 1907, jeho súčasťou je aj panvica Etosha. Názov pochádza od Sanov a v ich jazyku to znamená "veľké biele miesto", čím majú na mysli plošinu, zaplnenú vysychajúcim jazerom. Tá je dlhá 90 km a široká 50 km. Jej plocha je 4000 km2, čo predstavuje celú 1/5 národného parku! 

Zvierací raj a surový život 

Etosha patrí k najväčším a najpestrejším zvieracím parkom na svete. Žije tu 114 druhov cicavcov a 340 druhov vtákov. Brány parku a kempov sa zatvárajú so západom slnka, čo je v tomto ročnom čase približne okolo siedmej. Po vjazde do parku začne platiť zákaz vystupovania z áut, po zatváračke sa už nesmie nikto vonku voľne pohybovať ani autami, nieto pešo. Takže za bránou prvej desiatky kilometrov prechádzame medzi zverou do kempu, než nám zavrú. A park nám hneď ukazuje, že tu rozhodne bude živo. Chalani opäť spáchali skvelú večeru a mizneme k napájadlu osvetlenému reflektormi pozorovať neskutočnú nádheru nočných pútnikov; levov, nosorožcov, šakalov, slonov, žiráf… Deťom, ale ani dospelým sa vôbec nechce do stanov.   

Ráno zisťujeme, že šakali naozaj vyluxovali každý kút kempu. Bohužiaľ ich niektorí„cestovatelia“ kŕmia, čím ubližujú ako im, tak aj sebe. Šakal potom žobroní, nebojí sa ísť blízko a hrozí aj pohryznutie. V krajine, kde je besnota bežná, to nie je nič dobré. Presadáme do malých otvorených áut a vyrážame na celodenné safari. Ráno je deťom zima, ale ako silnie slniečko, čoskoro začne hic a budú na tú prvú polhodinu ešte spomínať. Chalani zatiaľ miznú najkratšou cestou do ďalšieho kempu, kde zatiaľ pripravia večeru.

A je to tu, čaká nás 161 km parkom. Zdá sa to málo, ale cesty sú rozbité, hľadáme zver a ideme teda pomaly. Napájadlá sú pomerne prázdne, ale o to viac zveri sa potuluje okolo. Je poznať, že sa tu neloví, vyzerá to, že nás nepovažujú za nebezpečenstvo. Deti si to fakt užívajú – slony, levy, žirafy, zebry, rôzne antilopy, veľa vtákov, obed v kempe Halali, posedenie na ich moc peknom napájadle a ďalšiu časť parku až do kempu Namutoni, starej Nemeckej pevnosti. Tu už nás čaká bazén, ktorý po celom dni vo vyhni v otvorených autách všetci potrebujeme a ďalšia skvelá večera. A potom už rýchlo do stanov, zajtra bude najdlhší prejazd nášho putovania. Jasne, revú levy, smejú sa hyeny, ale deti nebojte sa - sú mimo kempu a dosť ďaleko 😉.

K nevôli všetkých vstávame čoskoro, rýchlo balíme, raňajkujeme a opúšťame kemp a po pár kilometroch východnou bránou aj park. Mierime do Caprivi stripu, pásu Namibie, ktorý siaha medzi Angolou, Zambiou a Botswanou až k Zimbabwe a končí kúsok od Victoria falls. Náš cieľ je ďaleko, celých 650 km do môjho obľúbeného kempu Ngepi pri Divunde. Krajina sa postupne mení, pribúdajú palmy, je viac zelene. Cestou pribúdajú aj domorodé osady, oblasť je hustejšia, ale roztrúsene osídlená. Deti majú ďaleko do škôl, je tu vyššia kriminalita, vysoký výskyt AIDS. Posádka je unavená, deti striedavo spia, pozorujú a zase spia. Dobré je, že v Ngepi budeme dve noci. Do kempu prichádzame neskoro popoludní úplne uvarení, ale ako som čakal, všetci sú nadšení z bývania v stane pod stromami a na tráve priamo na brehu rieky. Veľká výzva je kúpanie. Ako miestni hovoria, je to prvé miesto, kde sa pláva v klietke s hrochmi a krokodílmi.  

Ďalší deň sa naša skupina rozdelila. Niekto vyrazil na Mokoro, ale s deťmi sme sa vydali medzi miestnych, došli sme do dediny pri rieke, navštívili tamojšiu škôlku a ukázali im, ako sa žije v tejto oblasti. Myslím a dúfam, že to v nich nechalo hlbokú stopu. Navečer sme sa vybrali na malom katamaráne na rieku. V tejto oblasti začína delta Okavanga a príroda je naozaj nádherná. V noci sa okolo stanov pásli hrochy. Ráno po raňajkách pokračujeme ďalej…

Tak trochu iná Afrika

Cesta plná zážitkov sa chýli ku koncu. Vyrážame na hranice s Botswanou, čaká nás 400 km do Kasane. Hraničný prechod s dezinfekčnými rohožami a prvé ohromné ​​baobaby. Cesty v Botswane vedú už od hraníc parkom Chobe. V Kasane sme tiež v kempe pri rieke, ale oddeľuje nás od nej elektrický plot. Je tu skutočne veľa zveri a tak sme kvôli deťom za plotom radi. Jasne, našiel sa dobrovoľník, čo si siahol; a je to oveľa väčšia rana, než od ohradníka u nás :-). Tu nás čakajú dve veľké safari. Jedno skoro ráno otvoreným autom a druhé na popoludnie s návratom po západe slnka na lodi. Nádhera! Deti opäť nadšené – v kempe nám okrem mangust pobehujú ošípané bradavičnaté a paviány.

Ďalšie ráno nastal smutný okamih. Chalani sa vracajú sami do Windhoeku, z Botswany do Zimbabwe k Viktóriiným vodopádom sa prepravujeme iným autom. Deti prvýkrát plačú a objímajú chlapcov. Myslím, že aj chlapci sú namäkko a tak rýchlo prehadzujeme bagle a mierime do posledného miesta našej cesty.  
Victoria falls je opäť trochu iná Afrika. Menej priateľská, viac žobrajúca, aj keď je to aj tým, že sme v meste. Takže výprava niekoľko kilometrov okolo vodopádov. Potom sa stávam strážcom detí, pretože ostatných som vyhnal na rafting na Zambezi. To jednoducho musíte zažiť! Ja som to zažil asi päťkrát a je to skvelý adrenalín. Deti okrem kúpania sa v bazéne využili čas a maľovali obrázky pre chlapcov s tým, že im ich mám odovzdať a chcú na to dôkaz...

Posledný deň len bazén, balenie, cesta na letisko a lúčenie, pretože zatiaľ čo sa všetci vracajú do Čiech, ja letím späť do Windhoeku, kam medzitým došli chlapci s autom a čakám na druhú skupinu . Ale to bude klasická dospelá partia, takže si snáď aj trošku odpočiniem :-).
 

Aká teda je taká expedícia s deťmi?

Zistili sme, že to ide, že sa dá spoznávať Afrika s deťmi pri dodržiavaní niektorých pravidiel, že zvládnu spať týždne v stanoch, šliapať púšťou, umývať sa pod holým nebom, kúpať sa v rieke s hrochmi, jesť, čo sa uvarí a najlepšie na ohni a že je úplne úžasné, ako vnímajú tú krásu okolo a komentujú všetko, čo vidia. Vlastne tým pomáhali aj nám dospelým vidieť Afriku aj inak, očami detí. Ten pocit, že im niečo môžete odovzdať, že sa učia, ako byť opatrní, ako rozumieť kolobehu prírody, ako byť pokorní, pretože vidia, ako žijú deti tu a nakoniec ako sú z nich drsní cestovatelia, ktorých nič nerozhodí, pre ten sa ťažko hľadajú slová.

A ak som mal obavy, tak len z toho, aby som nesklamal svoje deti a ženu a deti môjho kamaráta, ktorý preukázal nutnú odvahu, keď sa odvážil zveriť celú rodinu do mojich rúk. Takže vďaka Peter Vladano, Katko, Jirko, Martin, Radek, Jano, Líbo a hlavne vďaka Barčo, Elenko, Libuško a Vlastíku za vašu účasť na expedícii, bolo mi potešením ukázať vám kúsok Afriky…

Vlasta Zajíček – BUSHMAN