Barča mieri do večných lovísk
15. 7. 2021
V kolesách má už 130 tisíc kilometrov. Väčšinu z nich s Danielom a Janou Urbanovými pri expedíciách v rámci projektu Škoda 100 na cestách. Teraz vyráža na poslednú zastávku. „Barča sa už jednoducho rozpadá a nie je bezpečná.“ Príbeh tejto cestovateľskej dvojice tým ale zďaleka nekončí. Naopak.
Barča vyráža na svoju poslednú veľkú cestu, projekt Škoda 100 na cestách ale ide ďalej. Foto: BUSHMAN
Daniel a Jana Urbanovi o sebe hovoria, že „sme manželia a máme zásadnú výhodu: obaja sme nadšení cestovatelia a cesta je pre nás dôležitejšia ako cieľ“. Počas posledných siedmich rokov zasvätili svoju vášeň projektu Škoda 100 na cestách. Tá myšlienka sa zrodila po tom, čo autom prešli skoro celú Európu a na jeseň roku 2012 v požičanom aute Kubu, ostrov svobody. „Cestovanie v kraji, kde sa čas zastavil v minulom storočí, nás nadchlo. Rozhodli sme sa preto kúpiť staršie auto a s ním precestovať čo najväčšiu časť sveta,“ spomína Daniel. Prvou etapou mala byť Ázia: celkovo cez trinásť krajín zhruba 15 tisíc kilometrov, cestou najtŕnistejšou, bez GPS, len s mapou a podľa hviezd.
Plánovanie začalo v roku 2013: „Chceli sme auto jednoduché a bez elektroniky, aby sme ho dokázali opraviť na kolene počas cesty.“ Ďalšia podmienka: musí byť československej výroby. „V lete roku 2014 nastal veľký deň: na odťahovom voze sme priviezli našu Škodu 100. Predchádzajúci majiteľ ju kúpil v roku 1969 a pomenoval ju Barča.“ Urbanovi v nej doteraz nabehli skoro 90 tisíc kilometrov, predovšetkým na východ od našich hraníc, s Barčou ale obišli tiež Island. Na tú cestu sa chystali v septembri roku 2019 a tesne pred ňou sa BUSHMAN s Danielem a Janou spojil prvýkrát.
Jana a Daniel Urbanovi v roku 2019 tesne pred odchodom na Island so Srdcaři.
Zatiaľ poslednú várku oblečenia na svojej expedícii si u nás Urbanovi vyzdvihli pred niekoľkými dňami. V piatok 16. júla v ňom a na Barči vyrazia na jej poslednú cestu: „Barča už sa rozpadá a nie je bezpečná,“ vysvetľuje Daniel, keď nám ukazuje Fandu – malý karavan, ktorý sám postavil na prívese na motorky. Barča ho pri svojom „poslednom výstrele“ potiahne na Ukrajinu („Dokonca so sebou vezieme aj gumený čln s motorom, ktorému hovoríme Milouš,“ smeje sa Daniel) a pozrie sa s ním aj do Chorvátska. Prečo práve tam? A kto Barču nahradí?
BUSHMAN: Šesť rokov za volantom Škody 100, prejdená nielen Ázia, veľa zážitkov zachytených v niekoľkých vašich knihách, veľa charitatívnych projektov, ktoré ste počas ciest s Barčou uskutočnili ... Prečo sa s ňou teraz lúčite?
DANIEL: Keď sme ju kúpili, mala najazdených 50 tisíc kilometrov, teraz má 130 tisíc - životnosť týchto škodoviek bola stotisíc, takže už presluhuje, hoci na to, kde všade jazdila, je stále dobrá. Okrem sedačiek je na Barči všetko pôvodné, lenže po ceste do Mongolska má zlámané nápravy, kastle a zvary praskajú ... asi by sa dalo celé auto rozobrať, nakúpiť nové diely, lenže už s ňou nie je moc kam ísť. Boli sme všade, kde sa s ňou dá, akurát Afriku sme nedali. Budúci rok Barči končí technická, tak holt do Afriky už pôjdeme s Honkerom, ktorého sme nazvali Bivoj.
BUSHMAN: To je ale úplne iná kategória …
DANIEL: Je to nezvyčajné auto, vyrobených bolo len asi sedem tisíc kusov. Chceme na ňom urobiť expedičnú nadstavbu, aby sa v ňom dalo stáť. Mať tam sprchu a záchod. Chceme si to samozrejme tiež robiť sami, dávať videá na youtube, už máme zopár partnerov, čo nám chcú pomôcť. Budeme ho pripravovať nejaké dva roky a aby sme mohli aj cez zimu, postavili sme si plátennú garáž...
BUSHMAN: Takže teraz budete mať poľských partnerov?
JANA: To asi nie, ale už máme veľa poľských kamarátov. Prvá cesta ale bude do Poľska, na nejaký ich zraz.
DANIEL: Učím sa poľsky, pretože zháňame veľa náhradných dielov. Bude to chcieť celé vyrezať, pretože je to zhnité. Veľa sa tiež prehrieva motor, ale s tým už máme veľa skúseností (smiech). Takže tam dáme väčší chladič, elektrický ventilátor… Ale tešíme sa, Bivoj má podlahu pol metra nad zemou a prejde všade. Potom s ním pôjdeme na Sibír, ďalej za Bajkal, kam už stovka nemohla.
BUSHMAN: Bude sa cestovanie s Bivojom líšiť od cestovania s Barčou? Máte plány, ako svoje cestovanie posunúť?
DANIEL: Myslím, že áno. Chceli sme prejsť Afriku do Dakaru. Tam už dnes vedie asfaltka, ale okolo je len púšť. S Barčou by sme boli odkázaní len na tú asfaltku, zatiaľ čo Bivoj v piesku jazdí, má aj navijak, takže keď niekde zapadneš, dokážeš sa vytiahnuť. Skôr to pridá nový rozmer cestovania v teréne. Doteraz sme sa vždy museli držať blízko spevnených ciest a keď bola nespevnená, mali sme toho plné gate, pretože jazdiť niekde v Kazachstane po stepiach nebola žiadna sranda.
JANA: Myslím, že sme s Barčou zvládli v teréne maximum, čo sme mohli. Viac už to nejde. Mongolsko bolo najhoršie.
DANIEL: Tam sa zlomila náprava, už z nej začali padať skrutky.
BUSHMAN: Koľko času vám príprava Bivoja na expedície zaberie?
DANIEL: Barču sme robili dva roky, než sme vyrazili, ale bez garáže, takže sme boli závislí od počasia. Karavan robíme 16 mesiacov… Nadstavbu na Bivoji - ak na ňu teda dôjde, pretože ešte nie sme stopercentne rozhodnutí - budeme vyrábať podobnou technológiou ako búdu na Fandu, auto má celkom dobrý motor a podvozok, ale musíme opraviť zhnitú karosériu. Vidíme to na dva, možno tri roky.
BUSHMAN: Čo bude medzi tým? To vydržíte bez expedícií?
DANIEL: Na tú dobu sme si kúpili pandu 4x4, ktorá je s prívesom schopná jazdiť zase v trochu horšom teréne než stovka. S ňou chceme prejsť skôr Európu, panda predsa len aj s karavanom zvládne jazdiť 90 alebo 100 v hodine…
JANA: S Fandou vyzerá panda dobre: malé autíčko, malý karavanik, je to pekná súprava. Myslím, že sa vždy zameriame na jeden štát a prejdeme ho krížom krážom, krajina, kde sme ešte neboli, ako je Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, alebo podrobnejšie Pobaltie.
BUSHMAN: Predsa len sa vrátim k Bivoji: prečo práve toto auto? Prečo nie napríklad starý Landrover, alebo naopak niečo novšieho?
JANA: Nové autá nevyhovujú našim plánom. Čo si na tom opravíme, keď tam, kam jazdíme, sú len ľudia s dielňami doma, bez počítačov, na aký by to napojili?
DANIEL: Preto sme chceli niečo mechanického. Na Bivoji je jediná elektronika voltmeter a čidlo na tlak oleja. Aj palivové čerpadlo je mechanické, takže to v Rusku ľahko opravia.
JANA: Hľadali sme strašne dlho, dávali si pre a proti, porovnávali Landrover, Nissany a podobne, ale vyšlo nám, že sa tam nevojdeme na dĺžku.
DANIEL: Bivoj je asi najväčšie sériovo vyrábané auto, Landrover je menší. Pôvodne sme ani nechceli robiť nadstavbu, vzadu je priestor na plochu 1,8 metra šírky x 1,95 metra dĺžky, takže by sa tam posteľ vošla. Dôvodom tiež bolo, že je hranatý, takže všetok nábytok môže mať pravé uhly, nemusíš vymýšľať nič okrúhleho.
JANA: A fakt nechceme stan na strechu, vlastne vôbec nechceme stan. Už nikdy viac.
DANIEL: Na streche sme to vyskúšali, párkrát sme takto spali a nie je to úplne príjemné, je to ako na lodi. Ale hlavne, keď sme boli v Mongolsku alebo Kirgizsku a boli víchrice, tak by to odletelo…
BUSHMAN: Expedície s Barčou ste vždy spojovali aj s charitou, robili ste zbierky na „Ukrajinčatá“, projekty spojené najmä s Koločavou a okolím. Budete v tom pokračovať?
DANIEL: Určite, počítame s tým aj do budúcnosti. Spolupracujeme s Radimom Kupcom, ktorý má neziskovku Preshranice.eu. My sa snažíme zháňať peniaze, on pracuje na mieste s ľuďmi a je schopný peniaze distribuovať na konkrétne projekty. V roku 2016 sme napríklad začali s poliklinikou v Koločave. To bola bývalá kasáreň po Rusákoch, s jednou ordináciou, inak troska. Dnes je to krásne urobená poliklinika, Radim tam zohnal sanitky a dokonca s ukrajinskou vládou vyjednal, že za každú jednu korunu českú, ktorú tam privezie, dajú jednu ich hrivnu. Tento rok už preto do polikliniky nič nevezme, nie je to potrebné.
BUSHMAN: Ale Barča aj tak počas svojej poslednej cesty povezie pomoc …
DANIEL: Máme školu pre deti z tábora pre chudobných vo Svaľave, ktorú prevádzkujú Ukrajinci, ale Radim to podporuje z neziskovky. Boli sme tam, je to tábor zhruba dva krát dva kilometre, žijú tam aj v dierach v zemi pod vlnitým plechom, rodičia nevedia čítať ani písať, proste ľudia na okraji spoločnosti, s ktorými Ukrajinci nechcú mať nič spoločné. Jediná šanca, čo s tým urobiť, je naučiť deti čítať a písať, aby z tej diery mohli vypadnúť. S jednou českou univerzitou sa dohodlo, že tam budú jazdiť študenti pedagogickej fakulty na prax. Teraz tam vezieme 35 tisíc, ktoré zostali zo zbierky a bude sa tam z toho robiť minikuchyňa, aby mali zázemie. Za posledné tri roky sme tam už navozili asi päť dodávok zošitov, pier a podobne, majú to zamknuté u hasičov a postupne to deťom dávajú.
BUSHMAN: Tretím z projektov, na ktorý ste vlani usporiadali zbierku, do ktorej BUSHMAN prispel sumou 30 tisíc korún, je škola v Negrovci - tam sa tiež zastavíte?
DANIEL: Tých 30 tisíc od vás sa nakoniec použije na tú minikuchyňu vo Svaľave. V Negrovci je väčšia škola, základná plus prvý stupeň strednej. Podporili sme vznik nového športového ihriska, doviezli sme im boxovacie vrecia, rukavice. Zároveň je tam učiteľ, ktorý vedie mimoškolský krúžok. Učia sa prežívať v lese a tak, takže im vezieme stoličky, stany a podobne. Veľa vecí sme dostali aj tento rok od našich darcov.
JANA: Je to jeden z mála tamojších ústavov, ktorý sa stará o voľný čas detí. Inak by sa flákali - hovorili nám, že keď nemajú čo robiť, tak tam berú aj drogy. Ten učiteľ ich ťahá do lesa, do krúžkov, k športu, takže sa neflákajú.
DANIEL: A jeho manželka zase priamo v Koločave získala cez starostu miestnosť na radnici a tam robí krúžok pre dievčatá na šitie a na varenie. Šijacie stroje už majú, kúpili sme ich niekedy v zime a nechali doviezť v sanitkách - všetky autá, čo tam majú, sú stále na českých značkách a raz za dva roky musia do Česka na technickú, takže sme ich tam v nich nechali odviezť.
BUSHMAN: Koľko kilometrov vás teraz s Barčou na poslednej ceste - pri „poslednom výstrele“, ako expedícii hovoríte – čaká?
DANIEL: Nejakých päť, šesť tisíc, to už nejako dokodrcáme, aj keby sme ju mali dotlačiť. Je to po Balkáne…
JANA: Áno, a tiež pôjdeme do Chorvátska. Tam sme ešte nikdy neboli a vždy sme si hovorili, že tam nikdy nepôjdeme - ale na tú poslednú cestu (smiech).
DANIEL: Je tam skala, kde zastrelili Winnetoua a dá sa k nej dôjsť autom, takže tam prídeme s Barčou.
BUSHMAN: Keď pošlete Barču do večných lovísk, skončí aj projekt Škoda 100 na cestách?
DANIEL: Ten názov zostane, aj keď budeme jazdiť niečím iným.
JANA: Nemá zmysel začínať niečo od začiatku. Barča je kus nášho života a Bivoj na ňu nadviaže.
DANIEL: Barču máme ako angličáka, takže ju budeme voziť stále so sebou.
Foto: BUSHMAN, Škoda 100 na cestách
Plánovanie začalo v roku 2013: „Chceli sme auto jednoduché a bez elektroniky, aby sme ho dokázali opraviť na kolene počas cesty.“ Ďalšia podmienka: musí byť československej výroby. „V lete roku 2014 nastal veľký deň: na odťahovom voze sme priviezli našu Škodu 100. Predchádzajúci majiteľ ju kúpil v roku 1969 a pomenoval ju Barča.“ Urbanovi v nej doteraz nabehli skoro 90 tisíc kilometrov, predovšetkým na východ od našich hraníc, s Barčou ale obišli tiež Island. Na tú cestu sa chystali v septembri roku 2019 a tesne pred ňou sa BUSHMAN s Danielem a Janou spojil prvýkrát.
Jana a Daniel Urbanovi v roku 2019 tesne pred odchodom na Island so Srdcaři.Zatiaľ poslednú várku oblečenia na svojej expedícii si u nás Urbanovi vyzdvihli pred niekoľkými dňami. V piatok 16. júla v ňom a na Barči vyrazia na jej poslednú cestu: „Barča už sa rozpadá a nie je bezpečná,“ vysvetľuje Daniel, keď nám ukazuje Fandu – malý karavan, ktorý sám postavil na prívese na motorky. Barča ho pri svojom „poslednom výstrele“ potiahne na Ukrajinu („Dokonca so sebou vezieme aj gumený čln s motorom, ktorému hovoríme Milouš,“ smeje sa Daniel) a pozrie sa s ním aj do Chorvátska. Prečo práve tam? A kto Barču nahradí?
BUSHMAN: Šesť rokov za volantom Škody 100, prejdená nielen Ázia, veľa zážitkov zachytených v niekoľkých vašich knihách, veľa charitatívnych projektov, ktoré ste počas ciest s Barčou uskutočnili ... Prečo sa s ňou teraz lúčite?
DANIEL: Keď sme ju kúpili, mala najazdených 50 tisíc kilometrov, teraz má 130 tisíc - životnosť týchto škodoviek bola stotisíc, takže už presluhuje, hoci na to, kde všade jazdila, je stále dobrá. Okrem sedačiek je na Barči všetko pôvodné, lenže po ceste do Mongolska má zlámané nápravy, kastle a zvary praskajú ... asi by sa dalo celé auto rozobrať, nakúpiť nové diely, lenže už s ňou nie je moc kam ísť. Boli sme všade, kde sa s ňou dá, akurát Afriku sme nedali. Budúci rok Barči končí technická, tak holt do Afriky už pôjdeme s Honkerom, ktorého sme nazvali Bivoj.
BUSHMAN: To je ale úplne iná kategória …DANIEL: Je to nezvyčajné auto, vyrobených bolo len asi sedem tisíc kusov. Chceme na ňom urobiť expedičnú nadstavbu, aby sa v ňom dalo stáť. Mať tam sprchu a záchod. Chceme si to samozrejme tiež robiť sami, dávať videá na youtube, už máme zopár partnerov, čo nám chcú pomôcť. Budeme ho pripravovať nejaké dva roky a aby sme mohli aj cez zimu, postavili sme si plátennú garáž...
BUSHMAN: Takže teraz budete mať poľských partnerov?
JANA: To asi nie, ale už máme veľa poľských kamarátov. Prvá cesta ale bude do Poľska, na nejaký ich zraz.
DANIEL: Učím sa poľsky, pretože zháňame veľa náhradných dielov. Bude to chcieť celé vyrezať, pretože je to zhnité. Veľa sa tiež prehrieva motor, ale s tým už máme veľa skúseností (smiech). Takže tam dáme väčší chladič, elektrický ventilátor… Ale tešíme sa, Bivoj má podlahu pol metra nad zemou a prejde všade. Potom s ním pôjdeme na Sibír, ďalej za Bajkal, kam už stovka nemohla.
BUSHMAN: Bude sa cestovanie s Bivojom líšiť od cestovania s Barčou? Máte plány, ako svoje cestovanie posunúť?DANIEL: Myslím, že áno. Chceli sme prejsť Afriku do Dakaru. Tam už dnes vedie asfaltka, ale okolo je len púšť. S Barčou by sme boli odkázaní len na tú asfaltku, zatiaľ čo Bivoj v piesku jazdí, má aj navijak, takže keď niekde zapadneš, dokážeš sa vytiahnuť. Skôr to pridá nový rozmer cestovania v teréne. Doteraz sme sa vždy museli držať blízko spevnených ciest a keď bola nespevnená, mali sme toho plné gate, pretože jazdiť niekde v Kazachstane po stepiach nebola žiadna sranda.
JANA: Myslím, že sme s Barčou zvládli v teréne maximum, čo sme mohli. Viac už to nejde. Mongolsko bolo najhoršie.
DANIEL: Tam sa zlomila náprava, už z nej začali padať skrutky.
BUSHMAN: Koľko času vám príprava Bivoja na expedície zaberie?
DANIEL: Barču sme robili dva roky, než sme vyrazili, ale bez garáže, takže sme boli závislí od počasia. Karavan robíme 16 mesiacov… Nadstavbu na Bivoji - ak na ňu teda dôjde, pretože ešte nie sme stopercentne rozhodnutí - budeme vyrábať podobnou technológiou ako búdu na Fandu, auto má celkom dobrý motor a podvozok, ale musíme opraviť zhnitú karosériu. Vidíme to na dva, možno tri roky.
BUSHMAN: Čo bude medzi tým? To vydržíte bez expedícií?DANIEL: Na tú dobu sme si kúpili pandu 4x4, ktorá je s prívesom schopná jazdiť zase v trochu horšom teréne než stovka. S ňou chceme prejsť skôr Európu, panda predsa len aj s karavanom zvládne jazdiť 90 alebo 100 v hodine…
JANA: S Fandou vyzerá panda dobre: malé autíčko, malý karavanik, je to pekná súprava. Myslím, že sa vždy zameriame na jeden štát a prejdeme ho krížom krážom, krajina, kde sme ešte neboli, ako je Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, alebo podrobnejšie Pobaltie.
BUSHMAN: Predsa len sa vrátim k Bivoji: prečo práve toto auto? Prečo nie napríklad starý Landrover, alebo naopak niečo novšieho?
JANA: Nové autá nevyhovujú našim plánom. Čo si na tom opravíme, keď tam, kam jazdíme, sú len ľudia s dielňami doma, bez počítačov, na aký by to napojili?
DANIEL: Preto sme chceli niečo mechanického. Na Bivoji je jediná elektronika voltmeter a čidlo na tlak oleja. Aj palivové čerpadlo je mechanické, takže to v Rusku ľahko opravia.
JANA: Hľadali sme strašne dlho, dávali si pre a proti, porovnávali Landrover, Nissany a podobne, ale vyšlo nám, že sa tam nevojdeme na dĺžku.
DANIEL: Bivoj je asi najväčšie sériovo vyrábané auto, Landrover je menší. Pôvodne sme ani nechceli robiť nadstavbu, vzadu je priestor na plochu 1,8 metra šírky x 1,95 metra dĺžky, takže by sa tam posteľ vošla. Dôvodom tiež bolo, že je hranatý, takže všetok nábytok môže mať pravé uhly, nemusíš vymýšľať nič okrúhleho.JANA: A fakt nechceme stan na strechu, vlastne vôbec nechceme stan. Už nikdy viac.
DANIEL: Na streche sme to vyskúšali, párkrát sme takto spali a nie je to úplne príjemné, je to ako na lodi. Ale hlavne, keď sme boli v Mongolsku alebo Kirgizsku a boli víchrice, tak by to odletelo…
BUSHMAN: Expedície s Barčou ste vždy spojovali aj s charitou, robili ste zbierky na „Ukrajinčatá“, projekty spojené najmä s Koločavou a okolím. Budete v tom pokračovať?
DANIEL: Určite, počítame s tým aj do budúcnosti. Spolupracujeme s Radimom Kupcom, ktorý má neziskovku Preshranice.eu. My sa snažíme zháňať peniaze, on pracuje na mieste s ľuďmi a je schopný peniaze distribuovať na konkrétne projekty. V roku 2016 sme napríklad začali s poliklinikou v Koločave. To bola bývalá kasáreň po Rusákoch, s jednou ordináciou, inak troska. Dnes je to krásne urobená poliklinika, Radim tam zohnal sanitky a dokonca s ukrajinskou vládou vyjednal, že za každú jednu korunu českú, ktorú tam privezie, dajú jednu ich hrivnu. Tento rok už preto do polikliniky nič nevezme, nie je to potrebné.
BUSHMAN: Ale Barča aj tak počas svojej poslednej cesty povezie pomoc …DANIEL: Máme školu pre deti z tábora pre chudobných vo Svaľave, ktorú prevádzkujú Ukrajinci, ale Radim to podporuje z neziskovky. Boli sme tam, je to tábor zhruba dva krát dva kilometre, žijú tam aj v dierach v zemi pod vlnitým plechom, rodičia nevedia čítať ani písať, proste ľudia na okraji spoločnosti, s ktorými Ukrajinci nechcú mať nič spoločné. Jediná šanca, čo s tým urobiť, je naučiť deti čítať a písať, aby z tej diery mohli vypadnúť. S jednou českou univerzitou sa dohodlo, že tam budú jazdiť študenti pedagogickej fakulty na prax. Teraz tam vezieme 35 tisíc, ktoré zostali zo zbierky a bude sa tam z toho robiť minikuchyňa, aby mali zázemie. Za posledné tri roky sme tam už navozili asi päť dodávok zošitov, pier a podobne, majú to zamknuté u hasičov a postupne to deťom dávajú.
BUSHMAN: Tretím z projektov, na ktorý ste vlani usporiadali zbierku, do ktorej BUSHMAN prispel sumou 30 tisíc korún, je škola v Negrovci - tam sa tiež zastavíte?
DANIEL: Tých 30 tisíc od vás sa nakoniec použije na tú minikuchyňu vo Svaľave. V Negrovci je väčšia škola, základná plus prvý stupeň strednej. Podporili sme vznik nového športového ihriska, doviezli sme im boxovacie vrecia, rukavice. Zároveň je tam učiteľ, ktorý vedie mimoškolský krúžok. Učia sa prežívať v lese a tak, takže im vezieme stoličky, stany a podobne. Veľa vecí sme dostali aj tento rok od našich darcov.
JANA: Je to jeden z mála tamojších ústavov, ktorý sa stará o voľný čas detí. Inak by sa flákali - hovorili nám, že keď nemajú čo robiť, tak tam berú aj drogy. Ten učiteľ ich ťahá do lesa, do krúžkov, k športu, takže sa neflákajú.
DANIEL: A jeho manželka zase priamo v Koločave získala cez starostu miestnosť na radnici a tam robí krúžok pre dievčatá na šitie a na varenie. Šijacie stroje už majú, kúpili sme ich niekedy v zime a nechali doviezť v sanitkách - všetky autá, čo tam majú, sú stále na českých značkách a raz za dva roky musia do Česka na technickú, takže sme ich tam v nich nechali odviezť.
BUSHMAN: Koľko kilometrov vás teraz s Barčou na poslednej ceste - pri „poslednom výstrele“, ako expedícii hovoríte – čaká?DANIEL: Nejakých päť, šesť tisíc, to už nejako dokodrcáme, aj keby sme ju mali dotlačiť. Je to po Balkáne…
JANA: Áno, a tiež pôjdeme do Chorvátska. Tam sme ešte nikdy neboli a vždy sme si hovorili, že tam nikdy nepôjdeme - ale na tú poslednú cestu (smiech).
DANIEL: Je tam skala, kde zastrelili Winnetoua a dá sa k nej dôjsť autom, takže tam prídeme s Barčou.
BUSHMAN: Keď pošlete Barču do večných lovísk, skončí aj projekt Škoda 100 na cestách?
DANIEL: Ten názov zostane, aj keď budeme jazdiť niečím iným.
JANA: Nemá zmysel začínať niečo od začiatku. Barča je kus nášho života a Bivoj na ňu nadviaže.
DANIEL: Barču máme ako angličáka, takže ju budeme voziť stále so sebou.
Chceš sa dozvedieť viac o projekte Škoda 100 na cestách?
- Web: www.skoda100nacestach.cz
- Facebook: www.facebook.com/skoda100nacestach
Foto: BUSHMAN, Škoda 100 na cestách
