„Cestovanie pre mňa znamená slobodu a návrat k sebe,“ hovorí BUSHMAN ambasádorka a cestovateľka Lenny Trčková

Lenny, sama hovoríte, že ste „cestovateľka telom i dušou“. Čo pre vás ale „cestovanie“ znamená? A mení sa nejako jeho význam ruka v ruke s každou novou destináciou, ktorú navštívite?

Cestovanie pre mňa znamená hlavne slobodu a čas, kedy môžem zotrvávať so sebou sama. S tým, kto som, bez vyrušovania, vplyvov, povinností a nárokov okolia. A to bytostne potrebujem. Tiež vnímam, že je pre mňa dôležité nasávať a spoznávať iné kraje a kultúry. Že ma to obohacuje a prináša mnoho ďalších rozmerov do života. Poznávam rada nových ľudí, zoznamujem sa rada s miestnymi a kamkoľvek prídem, vždy mám nejaký nečakaný zážitok a nespočetné vystúpenie z komfortnej zóny. Idem tomu koľkokrát cielene v ústrety (smiech)  

Z toho súdim, že sa rada necháte cestou prekvapiť a tak úplne nemusíte mať „všetko podľa plánu“. Nastala niekedy nejaká chvíľa, kedy spontánnosť zmenila smer vašej cesty? 

Presne takto som sa vydala na jednu z mojich srdcových ciest. Bola som čerstvo po rozchode a potrebovala som niekam odísť. Vybrala som si (ani neviem prečo?!) Kolumbiu. Všetci ma od toho odrádzali, že tam predsa nemôžem ísť sama a že je to nebezpečné. Celkovo sa tá cesta tiež nejako zvláštne nedarila „procesovať“. Už ma ale tlačil termín a potrebovala som sa rozhodnúť pre nejakú destináciu. A zrazu mi do cesty prišla Kuba. Absolútne som ju neplánovala, ale do tej myšlienky som sa okamžite zamilovala.
 
A tak som si kúpila len letenku a viac som neriešila. Lietadlo pristálo o jednej hodine ráno a pamätám si presne svoj prvý nádych. Tú vôňu nikdy nezabudnem. Bola to zmes suchej trávy, kvetov a vlhkosti. A ja som sa zamilovala. Všade bola tma, na ulici sa pohybovali len čierne tiene, skoro nikde nesvietili svetlá a nefungoval mi telefón… Nakoniec všetko dobre dopadlo. Ale celá moja cesta aj pobyt sám by bol na dlhé rozprávanie, pretože to bol jeden príbeh za druhým. Kuba tak zostala v mojom srdci na výsostnom mieste. Rovnako ako Kambodža alebo Barma.

Máte pomerne široký záber, pôsobíte aj ako holistická a somatická koučka, takže pracujete s telom, nervovým systémom a vnútorným prežívaním. Premieta sa toto zameranie nejako aj do vášho cestovania?

Áno, veľa na svojich cestách čerpám a nasávam vedome všetkými zmyslami a vždy potrebujem všetko prežité zároveň integrovať do seba a svojho systému. Preto mi nevyhovuje rýchly maratón a honba za tým, všetko na mieste vidieť. Som skôr „užívač“ a „prežívač“. Potrebujem sa kochať krásnymi výhľadmi, cítiť vzduch mora alebo oceánu, obdivovať farby a vône kvetov, pozerať sa na krajinu a prežívať ju skrze seba. 

Na jar chystáte tzv. „somatickú cestu“ do Bhutánu. Mohli by ste priblížiť, čo presne znamená „somatická cesta“ a prečo ste si na tento účel vybrali práve Bhután?

Bhután je moja láska už dvadsaťpäť rokov. Tak dlho už naňho čakám! Zatiaľ sa mi vyhýbal, ale teraz už si ho ujsť nenechám. Práve na „somatickú cestu“ mi táto krajina vyhovuje najviac. Somatická cesta je totiž práve o tom prežívaní cez telo a všetky naše zmysly. Ide o vnímanie toho, čo vidíme, počujeme alebo cítime cez telo. Predstavte si napríklad, že sa budete pozerať do nádhernej zelenej krajiny, pomaly necháte blúdiť vaše oči zľava doprava a nájdete niečo, čo pritiahne vašu pozornosť a necháte to na seba chvíľu pôsobiť. A potom skúsite zistiť, ako vám je v tele, keď sa na tú vec, strom alebo napríklad more, pozeráte. Všetko je o hľadaní vnemov, ktoré cítite fyzicky. Možno to bude rozšírený dych, teplo v bruchu alebo si všimnete, že máte zrazu uvoľnené ramená. Alebo sa vám možno uvoľnia myšlienky...

Úplne rovnako je možné skúmať aj ďalšie zmysly ako sluch – čo počujeme niekde v diaľke a čo blízko nás – alebo aj naše hranice a to, aké pevné sú. Alebo pocit bezpečia a ako sa aktuálne cítime. Je toho skrátka veľa, čo možno skúmať a ide o zvedavosť a všímavosť. 

Aj po takom malom cvičení zrazu zistíte, že sa cítite dobre a môžete tak zároveň liečiť svoj nervový systém. A čím viac sa na tieto jemné signály tela človek ladí, tým lepšie začne rozumieť aj sám sebe. Somatická cesta teda nie je o žiadnom náročnom cvičení, ale o jemnom návrate k sebe. A trúfam si povedať, že za tých dvanásť dní v Bhutáne sa o sebe ľudia dozvedia viac, než možno doteraz tušili. Bonusom nám potom budú dych vyrážajúce výhľady v samom srdci Himalájí, budhistické kláštory, usmievaví ľudia a verím, že aj všadeprítomné národné šťastie.

Kedy presne sa na túto cestu chystáte?

Pôjdeme budúci rok v apríli v malej skupinke do 12 ľudí, takže žiadna „masovka“. Chcem, aby sme si to všetci skutočne prežili. A hlavne, aby sa zišli tí, ktorí si cestu chcú nadeliť sami sebe. Všímam si totiž nielen na svojich klientoch, ale aj vo svojom okolí, koľko času venujeme všetkým a všetkému ostatnému okrem seba. Seba potom staviame väčšinou až na posledné miesto.

Cestovanie – najmä do odľahlejších kútov sveta – nám tiež otvára oči vzhľadom na iné kultúry. Dostali ste niekedy aj nejakú „nečakanú kultúrnu lekciu“?

To si nepamätám. Snažím sa vždy rešpektovať miestne zvyky a obzvlášť v arabských krajinách dodržiavam miestne pravidlá.Po pravde - aj ja sama sa tak cítim lepšie a zároveň vnímam, že miestni to tiež oceňujú a sú potom prístupnejšie prípadnému hovoru alebo kontaktu.

Outdoorové aktivity, nech už akékoľvek, často znamenajú aj výzvy – zmeny počasia, náročnosť terénu, nekomfortné podmienky. Aký bol váš najnáročnejší cestovateľský okamih a ako sa vám ho podarilo zvládnuť?

Na tieto výzvy som obvykle pripravená dopredu, ale spomínam si na jeden mierne nekomfortný. Bolo to počas mojej cesty po Srí Lanke. Všade je tam obvykle teplo a človek toho príliš nepotrebuje. Bolo ale jedno miesto blízko Nuwara Eliya, kde sme s kamarátkou mrzli v nevykúrenej izbe, zabalené do všetkých diek a všetkého oblečenia, čo sme mali k dispozícii a nemohli ani spať, ako sme sa triasli zimou. Prebdeli sme naozaj celú noc a len sme čakali, kým vyjde slnko a aspoň trochu nás zahreje. Na to som naozaj pripravená nebola. Odmenou mi ale bolo prebudenie v nádhernej zeleni, všeobjímajúce ticho a čerstvý ranný vzduch. Takže na to vlastne rada spomínam.


Keď ste na cestách – či už v meste, alebo v teréne – ako vyzerajú vaše „nevyhnutnosti v batohu“? Ktorú jednu vec by ste nikdy nezabudli - a prečo?

Potrebujem mať hlavne dobrý batoh. Ten je pre mňa dôležitý, pretože som neustále v pohybe. Ideálne, keď je ešte nepremokavý. Tiež kvalitné ponožky a správne topánky na aktivitu, ktorú chcem absolvovať. Nosím aj nôž, dezinfekciu, vreckovky a jelenie loj, bez ktorého nedám ani ranu. Chýbať nesmie ani voda a proteínová tyčinka, pretože hlad znášam naozaj zle.

Ste ambasádorkou BUSHMANu, takže by ma zaujímalo, či je nejaký konkrétny kúsok, na ktorý nedáte dopustiť – a ktorý vás napríklad aj pomyselne v teréne „zachránil“?

Budem sa opakovať, ale je to batoh. Bushman má batohy s mnohými kapsičkami, do ktorých sa zmestí všetko, čo potrebujem. Jeden taký so mnou precestoval už tisíce kilometrov. Milujem aj podsedák, ktorý ma mnohokrát zachránil, keď som si chcela oddýchnuť na miestach, kde nebolo úplne ideálne si len tak sadnúť na zem. Zbožňujem tiež termosku na čaj, ktorá so mnou jazdí všade a beriem ju so sebou na každú túru. A topánky Cruizer! Tie sú moje obľúbené. Sú ako tank, pretože s nimi môžem prejsť cez kamene aj bahno a nohy sú v suchu. Navyše sú váhovo akurát a viem, že sa na ne môžem spoľahnúť. 

Cestovanie a spoznávanie vzdialených končín často mnohých láka, ale bojí sa urobiť pomyselný prvý krok – mali by ste na základe vašich skúseností nejaké odporúčania, ako sa odhodlať obavy „zahodiť“ a jednoducho vyraziť?

Povedala by som, že najdôležitejšie zo všetkého je kúpiť si letenku a byť otvorený poznaniu. Pretože keď už máte letenku, len ťažko z toho plánu cúvnete. Letenka, poistenie a prirodzená zvedavosť vás obvykle donútia dozariadiť všetko ostatné a na cestu sa vydať. Potom už len stačí naplno sa odovzdať životu, nech vás vedie, kam má a veriť, že čokoľvek sa na ceste deje, je pre vaše najvyššie dobro.