„Dravcov treba učiť tak, aby sami chceli robiť to, čo chcete vy,“ hovorí sokoliar Mário Bujňák, tvár novej kampane BUSHMAN
6. 4. 2026
Mário Bujňák patrí medzi najznámejších sokoliarov v našich zemepisných šírkach. Napriek tomu, že jeho profesijné smerovanie bolo pôvodne úplne odlišné, jeho životnou vášňou sa stali dravci. S nimi pracuje nielen v prírode, ale aj pri filmových natáčaniach či módnych kampaniach. A aktuálne je so svojou orlicou tiež tvárou kampane pre BUSHMAN. Ako výcvik dravca prebieha? Čím sa líši výcvik pre film či fotenie? A prečo sa Máriova orlica volá Monza?
Dnes je vaše meno jasne späté so sokoliarstvom. Vyštudovali ste ale umeleckú školu a tiež hrali profesionálne hokej. Akou súhrou osudu ste sa teda dostali k dravcom?
Vzťah k dravcom som mal odmala, vídal som divoké orly v mieste, kde žijem - a prvého dravca som mal v trinástich rokoch. Ale inak je to dlhá a spletitá história. (smiech) Môj dedo kedysi dávno, keď bol otec malý, priniesol domov mláďa orla skalného, ktoré vypadlo z hniezda. Otec si ho zamiloval. A ani v dospelosti naňho nezabudol - začal ho zachytávať vo svojich rezbárskych projektoch. Je totiž sochár... Rovnako ako on trávil čas so svojím otcom, trávil som ja čas zase s ním v jeho dielni. A to ma inšpirovalo, nielen vo vzťahu k dravcom, ale aj k umeniu. To som si nakoniec zvolil aj ako predmet štúdia, pretože viem kresliť. A tiež preto, že tam nie je náročná matematika. (smiech) Chcel som totiž hrať hokej, čo s učením veľa dohromady nešlo …
Nakoniec ste ale uprednostnili pred športom prírodu…
Ja som veľmi chcel byť hokejistom, ale kvôli zraneniu to nešlo. Na druhú stranu, na šport som rozhodne nezanevrel, hokej hrám stále, ale len rekreačne. Učí to disciplíne. Môj hokejový vzor bol vždy Jaromír Jágr. A ten hovorí, že keď chce byť človek v niečom dobrý, musí tomu dať sto percent. To som si teda z hokeja odniesol aj do toho, čo robím dnes.
Máte pomerne široký profesijný záber – a okrem iného ste sa venovali aj výcviku orlov skalných na filmové účely. V čom sa takýto výcvik líši od toho „bežného“?
Je to v podstate výcvik, ktorý je podobný kondičnému lietaniu. Musíte ale vtáka obvykle pripraviť na konkrétnu scénu – napríklad prelet z veže na vežu. To sa potom učí ako pohyb z bodu A do bodu B. Nevyhnutné tiež je, aby si vták vopred zvykol na kamery, statívy… a samozrejme aj na ľudí, nezriedka aj v kostýmoch.
Úplne kľúčový je tiež vzťah k sokoliarovi, pretože dravca nemožno k ničomu nútiť, musí chcieť spolupracovať sám. Režisér síce môže mať nejaké požiadavky, napríklad že má orol v zábere chodiť, ale zrovna orol nie je práve chodec a navyše má aj svoju hlavu… Všeobecne potom platí, že dravca treba učiť tak, aby sám chcel robiť to, čo chcete vy. (smiech)
A čo keď dravec uletí?
Aj návrat je na jeho rozhodnutí. Totiž – ja pracujem len s dravcami, ktorí boli odchovaní profesionálmi, nie sú to vtáky z voľnej prírody. Ale aj oni majú slobodnú vôľu. Aj keď sú vycvičení, môžu sa rozhodnúť, že sa z akéhokoľvek dôvodu nevrátia. To sa mi za celých jedenásť rokov stalo dvakrát. Raz to bolo v čase, keď som so sokoliarstvom začínal, urobil som chybu a vták zmizol, nikto nevie kam. Druhýkrát potom uletel vták aj s GPS, signál sa stratil, bohužiaľ dodnes neviem, čo sa mu stalo. Inak ale aj keď sa náhodou cvičený dravec stratí, obvykle ho práve vďaka moderným technológiám nájdem – keď ma zbystrí, tak sa mi vráti na ruku.
S vašou orlicou ste aktuálne nafotil pre BUSHMAN jarnú kampaň. Je nejaký rozdiel vo výcviku orla-herca a orlice-fotomodelky?
Fotenie je v porovnaní s filmom vlastne veľmi jednoduché - a je náročnejšie skôr pre fotografa ako pre vtáka. Stačí mať orlicu na ruke a to nie je žiadny problém. V čom som ale predsa len problém mal, bola vaša nová bunda. (smiech) Bola na nej oranžová farba a tá Monze spočiatku veľmi vadila.
Koľko taká orlica vlastne váži?
Monza má päť kíl. Takže je pravda, že mať ju na ruke celý deň fyzicky náročné je, ale to si zvyknete.
Monza, to je zaujímavé meno… Ako ste naň prišli?
Ja som veľkým fanúšikom príbehu značky Ferrari. Nielenže Monza je mesto v Taliansku, kde sa na okruhu jazdí F1, ale taktiež existuje priamo model Ferrari Monza. A to sa mi páčilo. Orol skalný, to je totiž také Ferrari medzi vtákmi. Je krásny a vzácny.
Okrem orlov máte ale profesijné skúsenosti aj s inými druhmi dravcov – líšia sa napr. aj povahou podobne ako rôzne rasy psov?
Určite – každý dravec má inú povahu a aj lovecké preferencie. Sokol sťahovavý loví vtáky, orol skalný veľké cicavce, orol stepný zase sysle. Musíte poznať ich zvyklosti a podľa toho nastaviť výcvik, ale prispôsobiť aj to, akým aktivitám sa s nimi budete venovať a ako s nimi budete zaobchádzať.
Keď hovoríte o lovení veľkých cicavcov, vtipy o tom, ako orol odnesie z poľa yorkšíra, teda vôbec nemusí byť vtipný?
To rozhodne nemusí. V prítomnosti orla skalného by psíčkari mali byť v pozore. S dobre vycvičeným dravcom sa ale nie je čoho báť. Vycvičené orly sa totiž samozrejme správajú inak ako tie divoké.
Ste ambasádorom BUSHMAN na Slovensku a tak by ma zaujímalo, či je nejaký konkrétny bushmanský kúsok, ktorý špecificky pri vašej práci oceňujete.
Rozhodne košele, ktoré nosím veľmi rád v lete. Sú funkčné, ale tiež vyzerajú reprezentatívne, takže sa v nich vždy cítim skvele – napríklad aj na akciách, kde vystupujem. Aj nohavice sa mi páčia, ale som skôr drobnejší, tak som si vašu najmenšiu veľkosť musel nechať ešte upraviť. (smiech) Ale všetky veci od BUSHMAN sú kvalitné a z odolných materiálov. Pri pohybe v prírode vydržia, aj keď človek zmokne alebo sa spotí a to je super. A tiež sa mi veľmi páči safari štýl a všeobecne kombinácia štýlu a funkčnosti.
Foto: Daniel Faix
Vzťah k dravcom som mal odmala, vídal som divoké orly v mieste, kde žijem - a prvého dravca som mal v trinástich rokoch. Ale inak je to dlhá a spletitá história. (smiech) Môj dedo kedysi dávno, keď bol otec malý, priniesol domov mláďa orla skalného, ktoré vypadlo z hniezda. Otec si ho zamiloval. A ani v dospelosti naňho nezabudol - začal ho zachytávať vo svojich rezbárskych projektoch. Je totiž sochár... Rovnako ako on trávil čas so svojím otcom, trávil som ja čas zase s ním v jeho dielni. A to ma inšpirovalo, nielen vo vzťahu k dravcom, ale aj k umeniu. To som si nakoniec zvolil aj ako predmet štúdia, pretože viem kresliť. A tiež preto, že tam nie je náročná matematika. (smiech) Chcel som totiž hrať hokej, čo s učením veľa dohromady nešlo …
Nakoniec ste ale uprednostnili pred športom prírodu…
Ja som veľmi chcel byť hokejistom, ale kvôli zraneniu to nešlo. Na druhú stranu, na šport som rozhodne nezanevrel, hokej hrám stále, ale len rekreačne. Učí to disciplíne. Môj hokejový vzor bol vždy Jaromír Jágr. A ten hovorí, že keď chce byť človek v niečom dobrý, musí tomu dať sto percent. To som si teda z hokeja odniesol aj do toho, čo robím dnes.
Máte pomerne široký profesijný záber – a okrem iného ste sa venovali aj výcviku orlov skalných na filmové účely. V čom sa takýto výcvik líši od toho „bežného“?
Je to v podstate výcvik, ktorý je podobný kondičnému lietaniu. Musíte ale vtáka obvykle pripraviť na konkrétnu scénu – napríklad prelet z veže na vežu. To sa potom učí ako pohyb z bodu A do bodu B. Nevyhnutné tiež je, aby si vták vopred zvykol na kamery, statívy… a samozrejme aj na ľudí, nezriedka aj v kostýmoch.
Úplne kľúčový je tiež vzťah k sokoliarovi, pretože dravca nemožno k ničomu nútiť, musí chcieť spolupracovať sám. Režisér síce môže mať nejaké požiadavky, napríklad že má orol v zábere chodiť, ale zrovna orol nie je práve chodec a navyše má aj svoju hlavu… Všeobecne potom platí, že dravca treba učiť tak, aby sám chcel robiť to, čo chcete vy. (smiech)
A čo keď dravec uletí?
Aj návrat je na jeho rozhodnutí. Totiž – ja pracujem len s dravcami, ktorí boli odchovaní profesionálmi, nie sú to vtáky z voľnej prírody. Ale aj oni majú slobodnú vôľu. Aj keď sú vycvičení, môžu sa rozhodnúť, že sa z akéhokoľvek dôvodu nevrátia. To sa mi za celých jedenásť rokov stalo dvakrát. Raz to bolo v čase, keď som so sokoliarstvom začínal, urobil som chybu a vták zmizol, nikto nevie kam. Druhýkrát potom uletel vták aj s GPS, signál sa stratil, bohužiaľ dodnes neviem, čo sa mu stalo. Inak ale aj keď sa náhodou cvičený dravec stratí, obvykle ho práve vďaka moderným technológiám nájdem – keď ma zbystrí, tak sa mi vráti na ruku.
S vašou orlicou ste aktuálne nafotil pre BUSHMAN jarnú kampaň. Je nejaký rozdiel vo výcviku orla-herca a orlice-fotomodelky?
Fotenie je v porovnaní s filmom vlastne veľmi jednoduché - a je náročnejšie skôr pre fotografa ako pre vtáka. Stačí mať orlicu na ruke a to nie je žiadny problém. V čom som ale predsa len problém mal, bola vaša nová bunda. (smiech) Bola na nej oranžová farba a tá Monze spočiatku veľmi vadila.
Koľko taká orlica vlastne váži?
Monza má päť kíl. Takže je pravda, že mať ju na ruke celý deň fyzicky náročné je, ale to si zvyknete.
Monza, to je zaujímavé meno… Ako ste naň prišli?
Ja som veľkým fanúšikom príbehu značky Ferrari. Nielenže Monza je mesto v Taliansku, kde sa na okruhu jazdí F1, ale taktiež existuje priamo model Ferrari Monza. A to sa mi páčilo. Orol skalný, to je totiž také Ferrari medzi vtákmi. Je krásny a vzácny.
Okrem orlov máte ale profesijné skúsenosti aj s inými druhmi dravcov – líšia sa napr. aj povahou podobne ako rôzne rasy psov?
Určite – každý dravec má inú povahu a aj lovecké preferencie. Sokol sťahovavý loví vtáky, orol skalný veľké cicavce, orol stepný zase sysle. Musíte poznať ich zvyklosti a podľa toho nastaviť výcvik, ale prispôsobiť aj to, akým aktivitám sa s nimi budete venovať a ako s nimi budete zaobchádzať.
Keď hovoríte o lovení veľkých cicavcov, vtipy o tom, ako orol odnesie z poľa yorkšíra, teda vôbec nemusí byť vtipný?
To rozhodne nemusí. V prítomnosti orla skalného by psíčkari mali byť v pozore. S dobre vycvičeným dravcom sa ale nie je čoho báť. Vycvičené orly sa totiž samozrejme správajú inak ako tie divoké.
Ste ambasádorom BUSHMAN na Slovensku a tak by ma zaujímalo, či je nejaký konkrétny bushmanský kúsok, ktorý špecificky pri vašej práci oceňujete.
Rozhodne košele, ktoré nosím veľmi rád v lete. Sú funkčné, ale tiež vyzerajú reprezentatívne, takže sa v nich vždy cítim skvele – napríklad aj na akciách, kde vystupujem. Aj nohavice sa mi páčia, ale som skôr drobnejší, tak som si vašu najmenšiu veľkosť musel nechať ešte upraviť. (smiech) Ale všetky veci od BUSHMAN sú kvalitné a z odolných materiálov. Pri pohybe v prírode vydržia, aj keď človek zmokne alebo sa spotí a to je super. A tiež sa mi veľmi páči safari štýl a všeobecne kombinácia štýlu a funkčnosti.
Foto: Daniel Faix
Ďalšie fotografie
