„Tugela je vodopád, ktorý si musíte zaslúžiť,“ hovorí cestovateľ Martin Šíl. Ako začalo dobrodružstvo, ktoré skončilo svetovým prvenstvom?
13. 11. 2025
Martin Šíl, cestovateľ, filmár a dobrodruh, pred pár dňami predstavil filmový dokument o juhoafrickom vodopáde Tugela Falls. So svojim tímom ho premeral - a ukázalo sa, že sa jedná o najvyšší vodopád sveta. Ako ale vôbec nápad „premerať vodopád“ vznikol, nakoľko náročný celý proces bol a prečo od prvého merania do vzniku dokumentu uplynulo dlhých jedenásť rokov?
Martin, premerať jeden z najvyšších vodopádov sveta Tugela Falls, to znie ako poriadna výzva. Čo vás k takémuto nápadu priviedlo?
Bola to takmer náhoda. V roku 2013 sme boli s deťmi na dovolenke v Afrike a okolo Tugela Falls sme prešli bez toho, aby sme vedeli, že tam vôbec je. Až po návrate domov sme zistili, že sme vodopád minuli. A pretože sme už mali s kamarátmi v pláne vydať sa nasledujúci rok rovnakým smerom a fotiť, tak sme sa rozhodli, že vodopád do nášho cestovného itinerára pridáme. Začal som si o ňom zisťovať viac informácií a narazil na kontroverzie ohľadom jeho výšky. A potom už išlo všetko ľahko. Takže áno, bola to náhoda… ale ako sa hovorí, tá vždy praje pripraveným.
Ako sa ale na takú výpravu pripraviť, aby vás nič neprekvapilo?
Niečo vás prekvapí vždy. (smiech)
Meranie vodopádu asi tiež nebude úplne jednoduchá vec. Ako vôbec prebieha?
To sme sa tiež snažili zistiť. Na začiatku sme použili barometer, takže sme postupovali rovnako, ako sa kedysi meral Angel Falls (dnes Kerepakupai Merú). A barometrom sme namerali cez 1 100 metrov, takže sme si povedali, že má cenu overiť toto číslo presnejšou metódou. Na jednej z našich besied sme sa zmienili, že hľadáme geodetov, ktorí by sa toho s nami ujali. Po besede za nami prišiel geodet Vláďa Vyslúžil, ktorému sa náš projekt páčil a ponúkol sa, že nám s meraním pomôže. Do roka sme boli späť v Afrike - tentoraz deväťčlenný tím, z toho päť geodetov. Na mieste sa k nám pridali aj miestni geodeti – čo nám výrazne uľahčilo prácu s kalibráciou prístrojov. A vtedy sme vodopád konečne zmerali poriadne.
Cestu k vodopádu ste teda absolvovali viackrát – bol vďaka tomu posledný z výstupov už len „rutinná brnkačka“?
Rozhodne nie! (smiech) Nie som práve „young and sporty“… Mentálne sme síce všetci boli v skvelej kondícii, fyzicky už to ale bolo horšie, len kolega Fanda je vo forme. Ani jeden z tých výstupov nebol jednoduchý. Jednoducho povedané, Tugela je vodopád, ktorý si musíte zaslúžiť. Ale práve to je na tom to pekné. Z diaľky vodopád vidíte už z dvanástich kilometrov, pokiaľ máte šťastie na počasie. Ale dôjsť k jeho päte alebo až na hranu, to je drina. Cestou prekonávate asi 500 výškových metrov, šplháte po reťazových rebríkoch, leziete roklín, často aj vodou. Väčšina ľudí tam chodí veľmi dobre vybavená, majú špeciálne oblečenie, batohy so vstavanými fľašami na pitie… Ale my, my sme celú prvú cestu šli v sandáloch. (smiech)
Keď už je reč o výbave, osvedčili sa vám na ceste nejaké kúsky od BUSHMANA?
Samozrejme! Ja nosím veci od BUSHMANA v podstate stále – je to taká moja „uniforma“. Ľudí si zo mňa robia srandu, že sa snáď ani neprezliekam. (smiech) Nielen, že všetko to vybavenie dobre vyzerá, ale hlavne vydrží. Tiež mi vyhovuje, že väčšina vecí je z bavlny, ktorá je priedušná a príjemná. A napríklad košele rýchlo schnú, aj keď sa človek spotí. Materiály aj farby navyše ladia s prírodou, čo je v niektorých lokalitách dokonca podmienka. Ale keď sme v horách, hodí sa mať aj niečo výraznejšie – kvôli bezpečnosti. Takže si berieme so sebou napríklad ostro žltú pláštenku.
O meraní Tugela Falls ste s tímom vytvorili filmový dokument. Prvýkrát ste k vodopádu zamierili v roku 2014, dokument ale uzrel svetlo sveta iba pred pár dňami. Prečo také oneskorenie?
V roku 2014 prebehla „prieskumná výprava“, v roku 2016 nasledovala tá s kompletnou geodetickou výbavou. Potom sme dáta poslali do medzinárodnej databázy vodopádov – World Waterfall Database – ale reakcia bola vlažná, skoro žiadna. Mali sme pocit, že to nikto nerieši. Chceli sme, aby v národnom parku bola informačná ceduľa o výške vodopádu, ale nič sa nedialo. Tak sme si povedali: "Kto, keď nie my? Kedy, keď nie teraz?" a v roku 2021 sme sa rozhodli, že ceduľa jednoducho sami privezieme a primontujeme. (smiech) Až vtedy sa veci rozhýbali. Správa parku zrazu o celú záležitosť prejavila záujem – niektorí dokonca boli pri vodopáde prvýkrát až s nami. Potom ale ešte dlho trvalo, kým som si sám ujasnil, ako má výsledný film vyzerať…
Dočítala som sa, že ste v parku umiestnili aj jednu informačnú tabuľku navyše - a čakáte, kedy si to niekto všimne. Teda – už sa niekto ozval?
Zatiaľ nie. (smiech) Len kamarát, ktorý mi volal, že ju našiel. Inak ale všetko prebehlo oficiálne – oblasť spadá pod UNESCO, takže sme na umiestnenie ceduľiek potrebovali povolenie. Správa parku ale bola veľmi ústretová, jej pracovníci nám veľmi pomáhali, a dokonca nám sami ukázali, kam by chceli ďalšie cedule pridať.
Afriku ste navštívili mnohokrát a často hovoríte, že ste sa do nej zamilovali. Čím vás tak očarila?
Milujem ju kvôli ľuďom, zvieratám, priestoru – a tomu zvláštnemu pokoju. My Európania máme tendenciu všetko plánovať, mať zásoby, istoty. Tam to funguje inak. Ľudia žijú viac prítomnosťou. Páči sa mi ten pocit, keď som v krajine úplne sám, okolo mňa je len vesmír, zvieratá, pustatina. A bavia ma aj stopy Čechov v Afrike - je ich prekvapivo veľa. Napríklad pramene Nigeru objavil tiež Čech - Ladislav Pařízek. Alebo Bedřich Machulka, na prelome 19. a 20. storočia -bol jedným z najuznávanejších loveckých sprievodcov, sprevádzal aj Rothschildovcov alebo Františka Ferdinanda.
A kam vás to tiahne ďalej? Máte už v hlave nejaký ďalší projekt?
Teraz v novembri ideme točiť film o Čenkovi Pacltovi. To bol prvý Čech, ktorý preukázateľne stál na všetkých piatich obývaných kontinentoch. Premiéra by mohla byť budúci rok alebo najneskôr v roku 2027 – vtedy to bude 140 rokov od jeho smrti. A potom mám v hľadáčiku ešte jedného českého dobrodruha - Ladislava Broma, prvorepublikového filmára, ktorý utiekol pred komunistami a stal sa podľa Hemingwaya "najväčším žijúcim odborníkom na Afriku". Takže plánov je viac ako dosť.
Foto: Archiv Martina Šíla
Bola to takmer náhoda. V roku 2013 sme boli s deťmi na dovolenke v Afrike a okolo Tugela Falls sme prešli bez toho, aby sme vedeli, že tam vôbec je. Až po návrate domov sme zistili, že sme vodopád minuli. A pretože sme už mali s kamarátmi v pláne vydať sa nasledujúci rok rovnakým smerom a fotiť, tak sme sa rozhodli, že vodopád do nášho cestovného itinerára pridáme. Začal som si o ňom zisťovať viac informácií a narazil na kontroverzie ohľadom jeho výšky. A potom už išlo všetko ľahko. Takže áno, bola to náhoda… ale ako sa hovorí, tá vždy praje pripraveným.
Ako sa ale na takú výpravu pripraviť, aby vás nič neprekvapilo?
Niečo vás prekvapí vždy. (smiech)
Meranie vodopádu asi tiež nebude úplne jednoduchá vec. Ako vôbec prebieha?
To sme sa tiež snažili zistiť. Na začiatku sme použili barometer, takže sme postupovali rovnako, ako sa kedysi meral Angel Falls (dnes Kerepakupai Merú). A barometrom sme namerali cez 1 100 metrov, takže sme si povedali, že má cenu overiť toto číslo presnejšou metódou. Na jednej z našich besied sme sa zmienili, že hľadáme geodetov, ktorí by sa toho s nami ujali. Po besede za nami prišiel geodet Vláďa Vyslúžil, ktorému sa náš projekt páčil a ponúkol sa, že nám s meraním pomôže. Do roka sme boli späť v Afrike - tentoraz deväťčlenný tím, z toho päť geodetov. Na mieste sa k nám pridali aj miestni geodeti – čo nám výrazne uľahčilo prácu s kalibráciou prístrojov. A vtedy sme vodopád konečne zmerali poriadne.
Cestu k vodopádu ste teda absolvovali viackrát – bol vďaka tomu posledný z výstupov už len „rutinná brnkačka“?
Rozhodne nie! (smiech) Nie som práve „young and sporty“… Mentálne sme síce všetci boli v skvelej kondícii, fyzicky už to ale bolo horšie, len kolega Fanda je vo forme. Ani jeden z tých výstupov nebol jednoduchý. Jednoducho povedané, Tugela je vodopád, ktorý si musíte zaslúžiť. Ale práve to je na tom to pekné. Z diaľky vodopád vidíte už z dvanástich kilometrov, pokiaľ máte šťastie na počasie. Ale dôjsť k jeho päte alebo až na hranu, to je drina. Cestou prekonávate asi 500 výškových metrov, šplháte po reťazových rebríkoch, leziete roklín, často aj vodou. Väčšina ľudí tam chodí veľmi dobre vybavená, majú špeciálne oblečenie, batohy so vstavanými fľašami na pitie… Ale my, my sme celú prvú cestu šli v sandáloch. (smiech)
Keď už je reč o výbave, osvedčili sa vám na ceste nejaké kúsky od BUSHMANA?
Samozrejme! Ja nosím veci od BUSHMANA v podstate stále – je to taká moja „uniforma“. Ľudí si zo mňa robia srandu, že sa snáď ani neprezliekam. (smiech) Nielen, že všetko to vybavenie dobre vyzerá, ale hlavne vydrží. Tiež mi vyhovuje, že väčšina vecí je z bavlny, ktorá je priedušná a príjemná. A napríklad košele rýchlo schnú, aj keď sa človek spotí. Materiály aj farby navyše ladia s prírodou, čo je v niektorých lokalitách dokonca podmienka. Ale keď sme v horách, hodí sa mať aj niečo výraznejšie – kvôli bezpečnosti. Takže si berieme so sebou napríklad ostro žltú pláštenku.
O meraní Tugela Falls ste s tímom vytvorili filmový dokument. Prvýkrát ste k vodopádu zamierili v roku 2014, dokument ale uzrel svetlo sveta iba pred pár dňami. Prečo také oneskorenie?
V roku 2014 prebehla „prieskumná výprava“, v roku 2016 nasledovala tá s kompletnou geodetickou výbavou. Potom sme dáta poslali do medzinárodnej databázy vodopádov – World Waterfall Database – ale reakcia bola vlažná, skoro žiadna. Mali sme pocit, že to nikto nerieši. Chceli sme, aby v národnom parku bola informačná ceduľa o výške vodopádu, ale nič sa nedialo. Tak sme si povedali: "Kto, keď nie my? Kedy, keď nie teraz?" a v roku 2021 sme sa rozhodli, že ceduľa jednoducho sami privezieme a primontujeme. (smiech) Až vtedy sa veci rozhýbali. Správa parku zrazu o celú záležitosť prejavila záujem – niektorí dokonca boli pri vodopáde prvýkrát až s nami. Potom ale ešte dlho trvalo, kým som si sám ujasnil, ako má výsledný film vyzerať…
Dočítala som sa, že ste v parku umiestnili aj jednu informačnú tabuľku navyše - a čakáte, kedy si to niekto všimne. Teda – už sa niekto ozval?
Zatiaľ nie. (smiech) Len kamarát, ktorý mi volal, že ju našiel. Inak ale všetko prebehlo oficiálne – oblasť spadá pod UNESCO, takže sme na umiestnenie ceduľiek potrebovali povolenie. Správa parku ale bola veľmi ústretová, jej pracovníci nám veľmi pomáhali, a dokonca nám sami ukázali, kam by chceli ďalšie cedule pridať.
Afriku ste navštívili mnohokrát a často hovoríte, že ste sa do nej zamilovali. Čím vás tak očarila?
Milujem ju kvôli ľuďom, zvieratám, priestoru – a tomu zvláštnemu pokoju. My Európania máme tendenciu všetko plánovať, mať zásoby, istoty. Tam to funguje inak. Ľudia žijú viac prítomnosťou. Páči sa mi ten pocit, keď som v krajine úplne sám, okolo mňa je len vesmír, zvieratá, pustatina. A bavia ma aj stopy Čechov v Afrike - je ich prekvapivo veľa. Napríklad pramene Nigeru objavil tiež Čech - Ladislav Pařízek. Alebo Bedřich Machulka, na prelome 19. a 20. storočia -bol jedným z najuznávanejších loveckých sprievodcov, sprevádzal aj Rothschildovcov alebo Františka Ferdinanda.
A kam vás to tiahne ďalej? Máte už v hlave nejaký ďalší projekt?
Teraz v novembri ideme točiť film o Čenkovi Pacltovi. To bol prvý Čech, ktorý preukázateľne stál na všetkých piatich obývaných kontinentoch. Premiéra by mohla byť budúci rok alebo najneskôr v roku 2027 – vtedy to bude 140 rokov od jeho smrti. A potom mám v hľadáčiku ešte jedného českého dobrodruha - Ladislava Broma, prvorepublikového filmára, ktorý utiekol pred komunistami a stal sa podľa Hemingwaya "najväčším žijúcim odborníkom na Afriku". Takže plánov je viac ako dosť.
Foto: Archiv Martina Šíla
