EXPEDITION II: Mám proti vojne topánky ...

Dostala som ich v roku 2012. Krásne bushmanky, kópia amerických vojenských topánok. Zamilovala som sa na prvý pohľad. Odišla som v nich do Afganistanu a potom už ma sprevádzali do všetkých vojnových zón - teda ak som tam nešla v čase, keď je extrémna horúčava a kedy sa aj na fronte chodí v žabkách.
„Mám proti lásce boty, ty chrání paní svou ... "spievala v dávnom hite Yvonne Přenosilová. Ja by som to mohla parafrázovať: "Mám proti vojne topánky ..." Tie topánky so mnou prešli frontové línie v Iraku aj v Sýrii, kam som sa vydala za posledné štyri roky nespočetnekrát. Sýriu som spoločne s kolegyňou Markétou Kutilovou absolvovala deväťkrát, cesty do Iraku už som lenivá počítať ...
 

Druhýkrát narodená

BUSHMAN topánky EXPEDITION som mala na sebe aj v čase, keď som sa druhýkrát narodila. Prešli so mnou bitku na priehrade Tišrín vo februári 2016. Vtedy bola strašná zima, preto som celú dobu pobytu v Sýrii prakticky nevytiahla nohy z topánok. Mala som dvoje vlnené ponožky, a tie som striedala. Schli ale aj niekoľko dní a druhý deň už predsa len moc nevoňali. Nieto tretí.
Toho dňa, keď som mala prejsť svojou najťažšou skúškou, sa na nebi rozžiarilo slnko a teplota sa vyšplhala pozoruhodne vysoko. Samozrejme - aby sa mi ako naschvál fotilo čo najblbšie. Na front som totiž dorazila na pravé poludnie, kedy je slnko najvyššie a vrhá najtvrdšie tiene. Čas, ktorí fotografi nenávidia najviac na svete.

Pod paľbou

Ocitla som sa tam náhodou - nikto mi totiž nestihol zakázať skočiť do auta k bojovníkom, ktorí práve odchádzali do miest najtvrdších bojov. Keď sme dorazili na miesto, vyskákali z auta, rozbehli sa k malinkému valu (skôr k takej kôpke), zaľahli a začali strieľať na nepriateľa. Ja som stála pri aute a nikto sa o mňa nestaral. Pomaly mi začalo dochádzať, že som v peknom prúseri a že slnko rozhodne nebude môj jediný problém.


Čo sa dialo ďalej? Vezmem to stručne - zaľahla som pod tie krtince tiež a snažila sa kopírovať pohyby skúsených bojovníkov kurdských YPG jednotiek. Po nejakej dobe (mne sa to zdalo byť večnosť, ale bola to asi len hodina) na mňa mávli. Skupinka bojovníkov sa oddelila a vyrazila po hrebeni nízkeho oblého kopca, bez toho aby sa starala o paľbu. Ja za nimi. Myslela som si naivne, že to končí a ideme späť. Ale vyrazili sme na pochod.
V duchu som blahorečila osud, že mám aspoň dobré topánky. Okolo nás sa neustále ozývala paľba, dopadali mínometné strely, prebiehalo aj bombardovanie. Skrátka kravál, snáď ani minútu nebolo ticho. Hovorila som si nahlas stále dokola: "Toto nemôžeme prežiť." A myslela som to vážne. Rozlúčila som sa so životom. A snažila sa nemyslieť na to, že za chvíľu nemusím existovať.
 

Lak na nehty?!

Mozog funguje v takýchto vypätých situáciách fakt divne. "Veď ja si v tých topánkach v týchto kopcoch úplne odriem lak na nechtoch!" Prebehlo mi náhle hlavou. Terén bol náročný a ja som musela občas aj vyfučať pred skupinkou rýchlo pochodujúcich vojakov, aby som ich stihla odfotiť. Lak na nechty ... dodnes sa tomu musím smiať.
Nakoniec sme to všetci prežili. A ja som si bushmanky natiahla ešte mnohokrát, naposledy vo finálnej bitke s Islamských štátom vo februári 2019. Zase bola strašná zima, ale tentoraz nebolo ani kde prať. Meniť ponožky prestalo dávať zmysel, oba páry strašne smrdeli. Ale keď sa zaviazali do bushmaniek, nebolo to cítiť. Aspoň myslím ...
Sedem rokov sú so mnou. Pošliapané, ostrieľané a stále úplne funkčné. Pripravené na ďalší koncert.

• Lenka Klicperová, vojnová novinárka a fotografka, tvár kampane BUSHMAN – Po tvoje expedície