Fotograf Petr Slavík: Silné zážitky sa dobre pamätajú
7. 2. 2022
Petr Slavík – fotograf medzinárodného presahu, ktorý má na svojom konte niekoľko autorských výstav (Stratený svet, Spomienky na Afriku a i.), ocenení aj v dobročinných aktivitách a dokonca niekoľko kníh (Blízke stretnutia a i). Lenže Petr nie je len fotograf a cestovateľ. Je to skvelý rozprávač, decentný rebel, férový otec… a bushman. Kiežby aj nie, keď veľkú časť jeho srdca zabrala práve buš…
Väčšinu kancelárií u nás v Bushmane dokresľujú obrazy zvierat. Dokonalé momentky, ktoré nepotrebujú komentár. A keby predsa len, spýtajte sa Petra: „Pamätám si viac zvieratá ako ľudí. Tu na tej fotke je „Natrhouško“, samica jaguára fotená pri mojej prvej ceste do Brazílie. Takto som si ju pre seba pomenoval,“ zamyslí sa a mne v sekunde dôjde, že je všetko, len nie pozér. „Silné zážitky sa dobre pamätajú,“ dodává.
Svoju prácu nemiluje - svojou prácou žije. Ale stále mu ešte zostáva dostatok energie venovať sa aj množstvu ďalších, zásadných vecí. Napríklad svojej deväťročnej dcére, ktorá každú jeho expedíciu prežíva ako
správná starostlivá žena. „Dcéra ma veľmi stráži. Boli časy, keď moje odchody sprevádzali hysterické scény. To preto, že som sa zle lúčil. A tak som sa naučil utekať,“ hovorí Petr a vzápätí dodáva, že je potom o to krajšie sa vracať. Navyše na svoje cesty nikdy neodíde sám: „Každú cestu mi niečo tajne prepašuje do batohu. Väčšinou plyšáky, ktoré ma majú sprevádzať a chrániť,“ smeje sa a v očiach sa mu zrkadlí úprimná radosť.
„Keby ste boli sám, zostali by ste v Afrike?“ napadne ma pomerne logická otázka. Jasne že zostal. Kde inde by sa tiež mohol cítiť šťastne a slobodne človek, ktorý tvrdí, že keby mal žiť život niekoho iného, bol by to George Adamson? „Raz možno skončím v Botswane, je to moje najmilšie miesto, ale absolútne nie som ochotný vzdať sa dcérinho detstva kvôli Afrike,“ zdôrazní.
Ako hovorím, tento chlap je jednoducho férový hráč …
Odkiaľ sa vzal ten prvotný impulz preskúmať divočinu? Priviedol Vás k tomu niekto z rodiny?
Nerobil som si rodokmeň, tak neviem, či v pradávnom veku niekto nelovil v Afrike, ale asi som sa vymkol rodinnej línii 😊. Vyrástol som s babičkou za dedinou, na samotnej hranici lesa, a to formovalo môj vzťah k prírode. Potom určite dobrodružné knihy. Babička mi čítala, ja sám si čítal a dcére čítam tiež veľmi rád. Asi niekde počas listovania Knihy Džunglí a Májoviek sa to všetko zrodilo.
Ste slobodomyseľná duša? Asi musíte byť...
Teraz môžem povedať, akou som dušou, ale ťažko sa dá opísať duša desaťročného chlapca 😊. Chcel som jednoducho medzi zvieratá. Hlava nehlava. Spomínam si napríklad, ako som si vtedy šil bedrové rúško, že v tom budem behať po lese ako Tarzan. Takže áno, túžba po voľnosti tam bola. A určitú voľnosť mi dala práve aj moja babička.
Tá Vás tiež vypravovala na Vašu prvú cestu?
Na tú som vyrazil na začiatku leta 1990. Hovoril som, že sa dostanem stopom do Afriky. Babička nenadávala, povedala len: To je úžasné, ale dávaj na seba pozor. To cestovanie malo neuveriteľný nádych. Objaviteľská cesta západného sveta, niečo dovtedy nemysliteľné. Išiel som tou otvárajúcou sa Európou a nestačil sa diviť. Človek si stúpol ráno za Prahou k ceste a ďalší deň pred piatou bol pri Eiffelovej veži.
Dnes si to neviem predstaviť …
Dnes by hlavne nikto nezastavil.
Ako ste sa na tejto svojej výprave dohovárali? Zvládali ste cudzie jazyky?
Na gymply som sa učil angličtinu, takže som síce mal základy, ale v praxi to použiť nešlo 😊. Naučil som sa hovoriť až za pochodu. Moja druhá cesta viedla do Argentíny, kam som išiel so svojim spolužiakom zo základky. Španielčinu sme sa učili cestou, bolo to neuveriteľné. Žili sme po priekopách, v horách, lovili ryby,... Bol to silný zážitok, ktorý ma doslova nakopol. Potom prišli ďalšie cesty, ktoré som už absolvoval sám a to Čile, Bolívia, … to bola tá najlepšia jazyková aj životná škola.
Vcelku idyla, však? Lenže ako nie je nebo bez mráčikov, nie sú ani cesty bez prekážok. A tak som sa čoskoro dozvedela, ako si Petr siahol na dno, keď sa stratil v Andách, došla mu voda, dostal vysokohorskú chorobu a prežil len zázrakom. „Dodnes, keď zatvorím oči, vidím tú nekonečnú nočnú oblohu v púštnych horách. Mal som šťastie, že som sa dostal do záchrannej chatky a práve tam prišla kontrola, ktorá chodí zhruba 2x ročne. Tí už sa o mňa postarali,“ spomína a ja cítim úľavu aj za neho. „Za ušetrené doláre som si tam potom kúpil grilované kura a pivo a cítil som sa ako kráľ,“ povie pôžitkársky.
Napriek tomu ním ale tento zážitok neotriasol tak, že by pocítil ten skutočný, rýdzi a úplne ochromujúci strach. Táto chvíľa prišla inokedy:
„V Kazachstane ma skoro uvláčil kôň. Natáčali sme tam dokumentárny seriál V stope predátora. Kôň sa splašil, mne zostala noha v strmeni, úplne ma oholil z kože. V tej chvíli, keď mi lietali okolo hlavy kopytá a tráva, strašne som sa bál. Bál som sa, že už neuvidím dcéru. To bol ten najväčší strach, čo som kedy mal. Vtedy som si vážne myslel, že je koniec.“
Niektoré vaše zážitky sú naozaj dosť boľavé. A asi nielen na tele…
Áno, tento bol boľavý po všetkých stránkach. Samotným úrazom to nekončilo. Keď som sa prebral, musel som znova sadnúť na koňa a dôjsť do kazašskej nemocnice. Pobyt v tamojšom zariadení bol snáď ešte horší ako to, čo mu predchádzalo. Prebudil som sa na chrbte, bez oblečenia, s plachtou prilepenou k ranám. Veľa dlho som sa potom musel sprchovať, aby som ho zo seba zmyl…
Takže koňom sa radšej oblúkom vyhýbate?
Naopak! Schválne sa snažím stále učiť jazdiť, aby som si nevytvoril blok. Bohužiaľ, zatiaľ ma to nikto tak celkom nenaučil 😊. Ale zase dobre padám.
Tu musím poznamenať jednu vec. Ak z Petrovho rozprávania niečo srší, potom je to rešpekt, pokora a odvaha. Museli by ste pri tom byť, aby ste videli jeho gestá a počuli tú vyrovnanosť v jeho hlase. Nie, toto naozaj nie sú historky, vymyslené pre nadšenie čitateľov. Toto je život. Reálny, surový život a Petr o ňom rozpráva tak samozrejme, že máte pocit, že ste to prežili s ním. Ideálny bushman, pomyslím si znovu… A ako tak dlho premýšľam, som tiež dlho potichu. Petr mi do myšlienok nevstupuje, dáva mi priestor. A mne zrazu napadne otázka úplne mimo tematickú rovinu, ktorej sme sa doteraz držali:
Ako je to vlastne s tým medveďom? Čo máme robiť, keď ho
stretneme? Cinkať zvončekom? Stáť? Revať? Robiť mŕtveho?
Všetko a nič (smiech). Niečo vám prezradím. Bol som v kontakte s medveďmi na Kamčatke, na Aljaške, pracoval som s medveďom pripraveným na natáčanie a viem jediné: NIKTO nie je schopný povedať, čo máte robiť, keď Vás medveď napadne. Medveď je individualita. Ak sa rozhodne zaútočiť medvedica s mláďatami, môžete sa napríklad stavať na hlavu a aj tak nevyviaznete. Dosť kontaktné sú aj medvede-puberťáci, ktorým chýba prítomnosť matky… Jedno pravidlo sa ale oplatí dodržiavať: medveďa nesmiete prekvapiť! Teda akýkoľvek hluk medveďa upozorní, že tam ste a pravdepodobne sa vám vyhne. Ale pokiaľ potichu vkročíte do jeho komfortnej zóny, zaútočí. Je to prirodzené. Ani nám by sa nepáčilo, keby niekto cudzí vstúpil do našej obývačky.
A zase tá jeho vyrovnanosť! Kiežby nie – človeka, ktorý sa nechá zahrabať do snehu, aby tam vyčkával na príchod tigra sibírskeho, nemôže nejaký medveď rozhodiť. . A tak ma napadá:
Adrenalín je Váš každodenný chlieb, že áno. Vyhľadávate ho, keď ho je nedostatok?
Čiastočne ho mám rád, ale že by som ho vyhľadával, to sa nedá povedať. Pohybujem sa v miestach, kde je ho skrátka trochu vyššia koncentrácia 😊. Ale rovnako tak mám rád aj tú pohodu počas expedícií. Napríklad také safari kempy s ľuďmi, ktorým robím sprievodcu, to je pre mňa príjemný relax. Hlavne večery. Ste v pohodlí, okolo vás zvuky nočnej Afriky, na to dobré jedlo a pitie…
Pokiaľ však narazíte na pokorných ľudí…
Pokora voči prírode je základ. Keď vozím ľudí do Afriky na safari, učím ich, že toto územie patrí zvieratám, ktoré ich zabijú, ak budú prekračovať ich hranice. Je veľa zásad, ktoré človek v prírode, zvlášť v tej divokej, musí dodržiavať…
A dodržuje?
Väčšinou prvé dva-tri dni. Človek, ktorý je zvyknutý na mesto, a zrazu sa ocitne v stane uprostred Afriky, je krotký. Vystrašený a krotký, pretože je v neznámom prostredí. Prvú noc zvyčajne ani nespí (smiech). Tretí deň prichádza zlom a tiež chyby. Stačí popobehnúť a zviera, ktoré by si vás inak ani nevšimlo, možno zaútočí. A nemusí to byť vôbec šelma. Chyby z nepozornosti sa skrátka neodpúšťajú.
Safari s Petrom Slávikom. Počuješ, Ježiško?... Zážitok, na ktorý sa nezabúda. Spomienky, z ktorých čerpáte celý život. Tak len aby tieto krásne plány nikomu nič neprekazilo. Napríklad pandémia.
Ako ste to mali, keď svetom vyčíňal covid? Pre cestovateľov celkom slušná čiara cez rozpočet, však?
Rok som sedel na zadku. Veľa ľudí to odnáša psychicky, či už to rieši chlastom, alebo iným spôsobom. Je to strašné.
Strašné aj pre zvieratá?
Keď som teraz bol v októbri v Afrike, množstvo tamojších kempov je prázdnych, vybývaných. A to je naozaj zložitá situácia, pretože sú oblasti, ktoré sú od turizmu závislé. Pre zvieratá je to asi lepšie, ale nemá ich kto chrániť. Alebo nebude mať … časom. A to je veľmi zlé. Veď len taká populácia levov klesla od roku 1943 o celých 95 %. Prognóza je, že lev z voľnej prírody zmizne do roku 2050… A je to téma, ktorá sa tak úplne v spoločnosti nerieši. To, že vymiera živočíšny druh, ktorý ľudstvo sprevádza od nepamäti, takmer nikoho nezaujíma.
Iba ak by sa s ním vyfotila nejaká vplyvná influencerka…
Áno, to by bol slušný marketingový ťah. V tomto je svet totálne utajený. Fotiť sa so zvieraťom, o ktorom nič neviem, len pre počet lajkov. Alebo horšie – fotiť sa s trofej, alebo priamo loviť. Chápem regulačný lov alebo kvôli obžive, ale fotky s mŕtvym paviánom len tak pre zábavu… to je veľmi za hranou.
Za hranou. Svet sa pomaly ocitá za hranou, napadne ma, ale nahlas radšej nepoviem nič. Nechcem kaziť túto krásnu a inšpiratívnu chvíľu. Letmo si prezerám Petrovu tvár a vidím, že myslí na to isté. Pandémia. Rozpoltená spoločnosť. Ľudstvo, ktoré sa ženie bohvie kam. Zvieratá, ktoré za nič nemôžu.
„Aké máte plány na tento rok?“ spýtam sa po chvíli. Smelá otázka vzhľadom na to, že pomaly nevieme, čo bude zajtra, nieto počas celého roka …
Okrem Zambie, kam sa chystám na expedíciu s klientmi, mám už dva roky v pláne expedíciu do Arktídy. Snáď to konečne vyjde. Rád by som sa dostal niekam na 80. rovnobežku a počas plavby sa venoval foteniu zvierat i prírody, o ktorej si plno ľudí myslí, že je fádna. Ale keď do toho zasvieti to správne slniečko, je to nádherný pohľad! V októbri by som sa rád vydal na mobilné stanové safari v Botswane. To je fotograficky úplne TOP miesto.
Ach áno, Vaše fotky! Rozhodne by mali dostať v našom rozhovore
priestor. Sú to úžasné momentky. A laik si asi len ťažko dokáže predstaviť, čo všetko za ich obstaraním stojí…
Ľudia si nevedia dosť dobre predstaviť, čo za fotkami je. Urobiť špičkovú fotku zvieraťa je takmer nemožné. Zviera nie je človek, nebude spolupracovať. Navyše nestačí zviera nájsť. Musíte vychytať svetlo, dobrý uhol, akciu,... Keď chcete dobre zachytiť leva, hocikedy to znamená stráviť niekoľko hodín nad zdochlinou, kde vám okolo úst lietajú mäsiarky (smiech).
… Že statočne odolávate tamojším chorobám, to je až prekvapujúce.
Chránim sa. Očkovanie mám, akurát od roku 2006 neberiem antimalariká. Inak sa to snažím riešiť chilli a slivovicou. Dávam si v trópoch každé ráno na lačný žalúdok slivovicu alebo niečo miestne. Občas je to celkom sila piť teplú slivovicu, ale červa to vypáli spoľahlivo. Okrem toho, pálivé funguje všade na svete…
Ako to Petr povedal? Silné zážitky sa dobre pamätajú. A ja si tento rozhovor, ktorý sa pretiahol na dve hodiny, v sebe ponesiem veľmi dlho. V tom najlepšom slova zmysle!
Petr Slavík na sieťach:
Web
Facebook
Instagram
Safari s Petrem Slavíkem
Svoju prácu nemiluje - svojou prácou žije. Ale stále mu ešte zostáva dostatok energie venovať sa aj množstvu ďalších, zásadných vecí. Napríklad svojej deväťročnej dcére, ktorá každú jeho expedíciu prežíva ako
„Keby ste boli sám, zostali by ste v Afrike?“ napadne ma pomerne logická otázka. Jasne že zostal. Kde inde by sa tiež mohol cítiť šťastne a slobodne človek, ktorý tvrdí, že keby mal žiť život niekoho iného, bol by to George Adamson? „Raz možno skončím v Botswane, je to moje najmilšie miesto, ale absolútne nie som ochotný vzdať sa dcérinho detstva kvôli Afrike,“ zdôrazní.
Ako hovorím, tento chlap je jednoducho férový hráč …
Odkiaľ sa vzal ten prvotný impulz preskúmať divočinu? Priviedol Vás k tomu niekto z rodiny?
Nerobil som si rodokmeň, tak neviem, či v pradávnom veku niekto nelovil v Afrike, ale asi som sa vymkol rodinnej línii 😊. Vyrástol som s babičkou za dedinou, na samotnej hranici lesa, a to formovalo môj vzťah k prírode. Potom určite dobrodružné knihy. Babička mi čítala, ja sám si čítal a dcére čítam tiež veľmi rád. Asi niekde počas listovania Knihy Džunglí a Májoviek sa to všetko zrodilo.
Ste slobodomyseľná duša? Asi musíte byť...
Teraz môžem povedať, akou som dušou, ale ťažko sa dá opísať duša desaťročného chlapca 😊. Chcel som jednoducho medzi zvieratá. Hlava nehlava. Spomínam si napríklad, ako som si vtedy šil bedrové rúško, že v tom budem behať po lese ako Tarzan. Takže áno, túžba po voľnosti tam bola. A určitú voľnosť mi dala práve aj moja babička.
Tá Vás tiež vypravovala na Vašu prvú cestu?
Na tú som vyrazil na začiatku leta 1990. Hovoril som, že sa dostanem stopom do Afriky. Babička nenadávala, povedala len: To je úžasné, ale dávaj na seba pozor. To cestovanie malo neuveriteľný nádych. Objaviteľská cesta západného sveta, niečo dovtedy nemysliteľné. Išiel som tou otvárajúcou sa Európou a nestačil sa diviť. Človek si stúpol ráno za Prahou k ceste a ďalší deň pred piatou bol pri Eiffelovej veži.
Dnes si to neviem predstaviť …
Dnes by hlavne nikto nezastavil.
Ako ste sa na tejto svojej výprave dohovárali? Zvládali ste cudzie jazyky?
Vcelku idyla, však? Lenže ako nie je nebo bez mráčikov, nie sú ani cesty bez prekážok. A tak som sa čoskoro dozvedela, ako si Petr siahol na dno, keď sa stratil v Andách, došla mu voda, dostal vysokohorskú chorobu a prežil len zázrakom. „Dodnes, keď zatvorím oči, vidím tú nekonečnú nočnú oblohu v púštnych horách. Mal som šťastie, že som sa dostal do záchrannej chatky a práve tam prišla kontrola, ktorá chodí zhruba 2x ročne. Tí už sa o mňa postarali,“ spomína a ja cítim úľavu aj za neho. „Za ušetrené doláre som si tam potom kúpil grilované kura a pivo a cítil som sa ako kráľ,“ povie pôžitkársky.
Napriek tomu ním ale tento zážitok neotriasol tak, že by pocítil ten skutočný, rýdzi a úplne ochromujúci strach. Táto chvíľa prišla inokedy:
„V Kazachstane ma skoro uvláčil kôň. Natáčali sme tam dokumentárny seriál V stope predátora. Kôň sa splašil, mne zostala noha v strmeni, úplne ma oholil z kože. V tej chvíli, keď mi lietali okolo hlavy kopytá a tráva, strašne som sa bál. Bál som sa, že už neuvidím dcéru. To bol ten najväčší strach, čo som kedy mal. Vtedy som si vážne myslel, že je koniec.“
Niektoré vaše zážitky sú naozaj dosť boľavé. A asi nielen na tele…
Áno, tento bol boľavý po všetkých stránkach. Samotným úrazom to nekončilo. Keď som sa prebral, musel som znova sadnúť na koňa a dôjsť do kazašskej nemocnice. Pobyt v tamojšom zariadení bol snáď ešte horší ako to, čo mu predchádzalo. Prebudil som sa na chrbte, bez oblečenia, s plachtou prilepenou k ranám. Veľa dlho som sa potom musel sprchovať, aby som ho zo seba zmyl…
Takže koňom sa radšej oblúkom vyhýbate?
Naopak! Schválne sa snažím stále učiť jazdiť, aby som si nevytvoril blok. Bohužiaľ, zatiaľ ma to nikto tak celkom nenaučil 😊. Ale zase dobre padám.
Tu musím poznamenať jednu vec. Ak z Petrovho rozprávania niečo srší, potom je to rešpekt, pokora a odvaha. Museli by ste pri tom byť, aby ste videli jeho gestá a počuli tú vyrovnanosť v jeho hlase. Nie, toto naozaj nie sú historky, vymyslené pre nadšenie čitateľov. Toto je život. Reálny, surový život a Petr o ňom rozpráva tak samozrejme, že máte pocit, že ste to prežili s ním. Ideálny bushman, pomyslím si znovu… A ako tak dlho premýšľam, som tiež dlho potichu. Petr mi do myšlienok nevstupuje, dáva mi priestor. A mne zrazu napadne otázka úplne mimo tematickú rovinu, ktorej sme sa doteraz držali:
Ako je to vlastne s tým medveďom? Čo máme robiť, keď ho
Všetko a nič (smiech). Niečo vám prezradím. Bol som v kontakte s medveďmi na Kamčatke, na Aljaške, pracoval som s medveďom pripraveným na natáčanie a viem jediné: NIKTO nie je schopný povedať, čo máte robiť, keď Vás medveď napadne. Medveď je individualita. Ak sa rozhodne zaútočiť medvedica s mláďatami, môžete sa napríklad stavať na hlavu a aj tak nevyviaznete. Dosť kontaktné sú aj medvede-puberťáci, ktorým chýba prítomnosť matky… Jedno pravidlo sa ale oplatí dodržiavať: medveďa nesmiete prekvapiť! Teda akýkoľvek hluk medveďa upozorní, že tam ste a pravdepodobne sa vám vyhne. Ale pokiaľ potichu vkročíte do jeho komfortnej zóny, zaútočí. Je to prirodzené. Ani nám by sa nepáčilo, keby niekto cudzí vstúpil do našej obývačky.
A zase tá jeho vyrovnanosť! Kiežby nie – človeka, ktorý sa nechá zahrabať do snehu, aby tam vyčkával na príchod tigra sibírskeho, nemôže nejaký medveď rozhodiť. . A tak ma napadá:
Adrenalín je Váš každodenný chlieb, že áno. Vyhľadávate ho, keď ho je nedostatok?
Čiastočne ho mám rád, ale že by som ho vyhľadával, to sa nedá povedať. Pohybujem sa v miestach, kde je ho skrátka trochu vyššia koncentrácia 😊. Ale rovnako tak mám rád aj tú pohodu počas expedícií. Napríklad také safari kempy s ľuďmi, ktorým robím sprievodcu, to je pre mňa príjemný relax. Hlavne večery. Ste v pohodlí, okolo vás zvuky nočnej Afriky, na to dobré jedlo a pitie…
Pokiaľ však narazíte na pokorných ľudí…
Pokora voči prírode je základ. Keď vozím ľudí do Afriky na safari, učím ich, že toto územie patrí zvieratám, ktoré ich zabijú, ak budú prekračovať ich hranice. Je veľa zásad, ktoré človek v prírode, zvlášť v tej divokej, musí dodržiavať…
A dodržuje?
Väčšinou prvé dva-tri dni. Človek, ktorý je zvyknutý na mesto, a zrazu sa ocitne v stane uprostred Afriky, je krotký. Vystrašený a krotký, pretože je v neznámom prostredí. Prvú noc zvyčajne ani nespí (smiech). Tretí deň prichádza zlom a tiež chyby. Stačí popobehnúť a zviera, ktoré by si vás inak ani nevšimlo, možno zaútočí. A nemusí to byť vôbec šelma. Chyby z nepozornosti sa skrátka neodpúšťajú.
Safari s Petrom Slávikom. Počuješ, Ježiško?... Zážitok, na ktorý sa nezabúda. Spomienky, z ktorých čerpáte celý život. Tak len aby tieto krásne plány nikomu nič neprekazilo. Napríklad pandémia.
Ako ste to mali, keď svetom vyčíňal covid? Pre cestovateľov celkom slušná čiara cez rozpočet, však?
Rok som sedel na zadku. Veľa ľudí to odnáša psychicky, či už to rieši chlastom, alebo iným spôsobom. Je to strašné.
Strašné aj pre zvieratá?
Keď som teraz bol v októbri v Afrike, množstvo tamojších kempov je prázdnych, vybývaných. A to je naozaj zložitá situácia, pretože sú oblasti, ktoré sú od turizmu závislé. Pre zvieratá je to asi lepšie, ale nemá ich kto chrániť. Alebo nebude mať … časom. A to je veľmi zlé. Veď len taká populácia levov klesla od roku 1943 o celých 95 %. Prognóza je, že lev z voľnej prírody zmizne do roku 2050… A je to téma, ktorá sa tak úplne v spoločnosti nerieši. To, že vymiera živočíšny druh, ktorý ľudstvo sprevádza od nepamäti, takmer nikoho nezaujíma.
Áno, to by bol slušný marketingový ťah. V tomto je svet totálne utajený. Fotiť sa so zvieraťom, o ktorom nič neviem, len pre počet lajkov. Alebo horšie – fotiť sa s trofej, alebo priamo loviť. Chápem regulačný lov alebo kvôli obžive, ale fotky s mŕtvym paviánom len tak pre zábavu… to je veľmi za hranou.
Za hranou. Svet sa pomaly ocitá za hranou, napadne ma, ale nahlas radšej nepoviem nič. Nechcem kaziť túto krásnu a inšpiratívnu chvíľu. Letmo si prezerám Petrovu tvár a vidím, že myslí na to isté. Pandémia. Rozpoltená spoločnosť. Ľudstvo, ktoré sa ženie bohvie kam. Zvieratá, ktoré za nič nemôžu.
„Aké máte plány na tento rok?“ spýtam sa po chvíli. Smelá otázka vzhľadom na to, že pomaly nevieme, čo bude zajtra, nieto počas celého roka …
Okrem Zambie, kam sa chystám na expedíciu s klientmi, mám už dva roky v pláne expedíciu do Arktídy. Snáď to konečne vyjde. Rád by som sa dostal niekam na 80. rovnobežku a počas plavby sa venoval foteniu zvierat i prírody, o ktorej si plno ľudí myslí, že je fádna. Ale keď do toho zasvieti to správne slniečko, je to nádherný pohľad! V októbri by som sa rád vydal na mobilné stanové safari v Botswane. To je fotograficky úplne TOP miesto.
Ach áno, Vaše fotky! Rozhodne by mali dostať v našom rozhovore
priestor. Sú to úžasné momentky. A laik si asi len ťažko dokáže predstaviť, čo všetko za ich obstaraním stojí…Ľudia si nevedia dosť dobre predstaviť, čo za fotkami je. Urobiť špičkovú fotku zvieraťa je takmer nemožné. Zviera nie je človek, nebude spolupracovať. Navyše nestačí zviera nájsť. Musíte vychytať svetlo, dobrý uhol, akciu,... Keď chcete dobre zachytiť leva, hocikedy to znamená stráviť niekoľko hodín nad zdochlinou, kde vám okolo úst lietajú mäsiarky (smiech).
… Že statočne odolávate tamojším chorobám, to je až prekvapujúce.
Chránim sa. Očkovanie mám, akurát od roku 2006 neberiem antimalariká. Inak sa to snažím riešiť chilli a slivovicou. Dávam si v trópoch každé ráno na lačný žalúdok slivovicu alebo niečo miestne. Občas je to celkom sila piť teplú slivovicu, ale červa to vypáli spoľahlivo. Okrem toho, pálivé funguje všade na svete…
Ako to Petr povedal? Silné zážitky sa dobre pamätajú. A ja si tento rozhovor, ktorý sa pretiahol na dve hodiny, v sebe ponesiem veľmi dlho. V tom najlepšom slova zmysle!
Petr Slavík na sieťach:
Web
Safari s Petrem Slavíkem
