Petr Horký: Do života chlapa patria určité rozmery hrdinstva
24. 5. 2021
Čo sa režisér a dokumentarista, producent, spisovateľ, youtuber a cestovateľ Petr Horký naučil pri polárnych výpravách? Prečo odmieta byť závislý na svojej práci a prečo je dôležité splniť si svoj životný sen? Alebo sa o to aspoň pokúsiť?
Usmievavý chlapík, ktorý nikdy nehľadá dôvod, prečo TO nejde, ale vždy hľadá cestu, ako TO urobiť čo najlepšie. Človek s bohatým životným príbehom, ktorý precestoval takmer celú zemeguľu a ako režisér a producent okrem iného dokumentuje premeny sveta. Moderátor a vďaka covidu aj youtuber, ktorý sa snaží v záplave informácií dopátrať tých relevantných. Pretože ho to baví.
Petr Horký je ale aj polárnik a ako hovorí, „keď som na polari, stretávam sa so svojím chlapom v sebe. A tiež trošku sa svojím rozmerom hrdinstva.“ Tu sa dostávame ku koreňom jeho spolupráca so značkou BUSHMAN, pre ktorú režíroval prvý televízny spot v jej histórii. Ale nepredbiehajme...
BUSHMAN: Na svojich webovkách máš vizitku Petr Horký – režisér a polárnik, na Instagrame petr_horky_polarnik. Prečo zrovna polár? Bola na začiatku túžba niečo si dokázať a hľadal si niečo, alebo to bolo jednoducho dané?
PETR: Už ako malý chlapec som bol očarovaný knižkami o prvých polárnikoch, čo nechali zamrznúť lode v ľade. Shackleton a expedície Endurance naprieč Antarktídou. Nansen a expedície s loďou Fram na Severnom póle. Potom som videl film Pala Barabáša s Petrom Valušiakom, ktorých už dnes považujem za svojich kamarátov, o prechode Severného pólu z Ruska do Kanady. Vyvrcholilo to tým, keď som sa pri lete do Ameriky snáď štyridsať minút pozeral pod seba na zamrznuté Grónsko. To už som si hovoril: Tam chcem byť, to chcem prejsť. Potom som jedného dňa zistil, že by sa mi mohlo podariť zohnať peniaze na cestu na Severný pól.
BUSHMAN: Okrem peňazí si vyžaduje taká výprava aj poriadnu fyzičku...
PETR: Vtedy som mal pupok a začínal si myslieť, že už sa ma niečo také netýka. Ale povedal som si: Ty vole, teraz máš možnosť si splniť jeden zo svojich najväčších životných snov a jediný, kto tomu stojí v ceste, si ty sám. To musím aspoň skúsiť, aj keby som si mal potom povedať, že som zlyhal. Ale aspoň nebudem musieť žiť s vedomím, že som tým, kto si sen podrazil.
Začal som trénovať, rok na sebe intenzívne makal a Mirek Jakeš, české polárne eso, ma začal učiť, ako na polári fungovať – jeho metóda je veľa blízka štýlu skoč do vody a plávaj. Takže sme v roku 2008 vyrazili na Severný pól a on hovorí: Hej ty nemáš takéto rukavice? To ti bude asi zima, hm, no áno, to áno. Človek sa ale týmto spôsobom fakt dobre naučí, odovzdal mi parádne know-how. Keď som potom o dva roky neskôr podnikol prechod Grónska, išiel som s vojakmi z britských špeciálnych jednotiek a tí sa odo mňa učili jakešovsku polárnu školu. Pretože britská armáda to nevie tak, ako to vie Jakeš a ako to naučil mňa.
BUSHMAN: Čo si sa vďaka pólu naučil? Čo ťa na ňom najviac fascinuje?
PETR: Samozrejme stretnutie s divokou prírodou - to sú miesta sveta, kde ešte furt ten hotel nestretneš. A potom sa dostávame k línii, ktorá má blízko aj k značke BUSHMAN.
V modernom svete existuje tak málo situácií, kde si môžem pripadať ako chlap. Niekomu to môže znieť pateticky alebo ako chlapčenské kecy, ale podľa mňa do života chlapa patria určité rozmery hrdinstva. Rovnako ako si myslím, že súčasťou ženskej krásy je láskavosť, pozornosť a citlivosť, tak si myslím, že súčasťou chlapstva je hrdinstvo. A nemusí to byť v zmysle, že zachráni Titanic, ale že má potrebnú odvahu sa postaviť šéfovi, ktorý klame. Odvahu odísť z práce, kde z neho chcú robiť debila. Odvahu prerušiť prácu a vyraziť na dva, tri mesiace na polár s tým, že nevie, ako to bude po návrate s prácou a ďalšími vecami, ani ako to dopadne na vlastnej ceste. Keď som na polári, tak sa proste stretávam so svojím chlapom v sebe. A tiež trošku so svojím rozmerom hrdinstva.
Keď som sa pred rokmi rozprával so Zikmundem a Hanzelkou, tak rozprávali, ako si ich predvolali eštebáci na výsluch – jasne, že sa báli, pretože nevedeli, či ich zatvoria alebo sa im budú vyhrážať cez ich blízkych. Ale hovorili: Išli sme tam s tým, že keď sme sa nezľakli lovcov lebiek v Ekvádore, tak sa nezľakneme nejakého eštébáka. A to je ono: tieto veci potom zrazu dávajú človeku silu v iných životných situáciách.
BUSHMAN: Predpokladám, že aj pri natáčaní...
PETR: No jéje! Rozprával som sa o tom s Robertom Fulghumom, ktorý napísal knihu Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke. A ja som mu povedal, že by som k tomu dodal, že všetko, čo potrebujem robiť v dospelom živote, som sa naučil na polári. Rehotal sa a povedal: Áno, ale rovnako to z tej materskej školy vychádza.
Na polári som sa proste naučil veľa vecí, ktoré sa hodia aj pre bežný život. Jednou z nich je, že keď som schopný si poradiť, nepotrebujem to všetkým vysvetľovať a dávať na obdiv. To znamená, že keď som na pľaci, nepotrebujem, aby tam všetci sedeli na zadku a hovorili: Bacha, potichu, pán režisér Horký tvorí, teraz niečo vzniká, nesmiete hovoriť. Houbeles, ja proste len chcem, aby ten záber bol pekný a keď mám pocit, že kameraman na to má lepší pohľad ako ja, tak ho pozvem, poď mi povedať, ako to natočíme. Keď mám pocit, že herec je na to dôležitý alebo že potrebuje úpravy, tak si ho pozvem, preberieme to spolu...
Jedna maličkosť, ale konkrétna situácia z natáčania spotu pre BUSHMAN s Lukášom Langmajerom: sme na peróne a vravím mu: Veľmi by sa mi páčilo, keby si tu stál so scenárom a hovoril z neho pasáž, ktorá by sa mohla vzťahovať k bežnému životu. Nenájdeš tam niečo, čo by ti takto sedelo? A on na to: To je zaujímavé, skúsim niečo nájsť. Vo chvíli, keď sa spoločne delíme o tvorivý proces, je výsledok vždy lepší. Štafeta bude vždy lepšia ako jeden, i keď svetový rekordér, len ak beží sólo.
BUSHMAN: Máš veľa skúseností z natáčania, ale čo točíš radšej: čo si sám vymyslíš, alebo na zákazku pre niekoho?
PETR: Týka sa to akejkoľvek ľudskej činnosti a ako filmár hovorím, že filmografia filmov a projektov, ktoré som nenatočil je rovnako dôležitá ako filmografia projektov, ktoré som natočil. Tým myslím, že čo nechcem točiť, to odmietam. Vďaka tomu som pri všetkom, čo som natočil – nech to je produktové video, film do kina, seriál s lezcom Adamom Ondrom alebo reklama pre BUSHMAN -, schopný si povedať, že som mal dôvod do toho ísť, som rád, že som pri tom bol, bavilo ma to a je to kus môjho života. Osud bol ku mne láskavý, že som nikdy nebol v situácii, aby som musel prijať ponuku, ktorú nechcem a potom sa za výsledok napríklad hanbil.
K tomu môžem pridať napríklad film s Miroslavom Zikmundom, jeho životopis – bol nádherný, sám som si ho vymyslel, produkovala ho moja firma, v kinách urobil obrovské čísla, siahol si na nominácie na Českého leva, má krásne hodnotenie na ČSFD... mám z toho obrovskú radosť do dnes a je to pritom už niekedy rok 2015. Seriál s Adamom Ondrom, ktorý produkovala Česká televízia Brno: pozvali ma k tomu ako režiséra a ja som tam bol vyložene ako najatá pracovná sila – strašne ma to bavilo a mal som z toho radosť. Alebo teraz dokončujeme do kín film s egyptológom Mirkom Bártom – opäť projekt mojej firmy Piranha Film v koprodukcii s niekoľkými ďalšími a mám z toho radosť. Aj reklama pre BUSHMAN – najatý ako pracovná sila vlastne vyložene na komerčný produkt, ale rád na to spomínam, bavilo ma to a mám z toho radosť. Každá tá vec niečo nesie.
BUSHMAN: Čo ťa na projekte televízneho spotu pre BUSHMAN bavilo najviac?
PETR: Že to bola vaša prvá televízna kampaň. Bavilo ma pri tom byť, pretože som si hovoril: To je dobré, pred dvadsiatimi rokmi, keď som začínal cestovať a filmovať, tak pri tom bol BUSHMAN a keď teraz BUSHMAN už ako veľká rešpektovaná firma vstupuje do televízie, tak pri tom som zase. To je paráda.
BUSHMAN: Ako to myslíš?
PETR: Keď sme niekedy v 90. rokoch založili s Mirkom Náplavou združenie Camera Incognita, cieľom bolo cestovať po svete a natáčať a spracovávať dáta o premenách miest sveta, ktoré sú unikátne a už nikdy nebudú také, aká si ich pamätáme. V tej dobe sme päť, možno sedem rokov mali ako jedného z cenných partnerov práve aj značku BUSHMAN - hneď na začiatku nám verila a podporila nás. Ja mám k firme aj ľuďom okolo nej, vrátane zakladateľa Jindřicha Melichara, prima sentiment, že to je o súzvuku, podobných hodnotách, robenie vecí, ktoré majú zmysel. Nie "iba o produkovaní profitu" - čo u komerčných firmách nespochybňujem, ale malo by zostať aj nejaké vedomie zmyslu a nejaký iný cieľ než finančný. A to BUSHMAN mal a páči sa mi, že má doteraz.
BUSHMAN: Tak toho si vážime a aj za nás musím spätne povedať, že sme radi, že naša spolupráca vyšla.
PETR: A ono to bolo vidieť. Nebolo to korporátne fungovanie, ktoré poznám od iných klientov, s ktorými točíme reklamy – ale nič proti tomu, tam sú nastavené procesy, povinnosti, kompetencie, výkazy, plnenie a je to asi v poriadku. Mňa bavilo, že som si s vami mohol nakuknúť do fungovania firmy. Veľa procesov sa u vás profesionalizovalo, hlavne mi ale pripadalo, že vás to jednoducho tiež baví. Že ste radi, že u natáčania ste, že ste na to sami zvedaví a je to pre vás taktiež dobrodružstvo. A čo je dobré a nie je úplne obvyklé, tak že keď ste si pleskli s Lukášom Langmajerom ako ambasádorom alebo vašou tvárou, tak pre vás bolo dôležité, aby to bolo aj podľa neho. Že kreatíva prebiehala v zmysle: ako to nastavíme, aby sa nám to všetkým páčilo a všetci sme sa v tom našli.
BUSHMAN: Tím, s ktorým natáčaš, si vždy zostavuješ sám, alebo sa stane, že musíš pracovať s tým, čo je?
PETR: V drvivej väčšine si ho zostavujem ja a tiež sa o to snažím, podľa mňa to je alfa a omega celej práce. Doteraz robievam, že sa idem občas k niekomu pozrieť na pľac, ak mi to dovolí. Sadnem si a pozerám sa, ako to u nich funguje. Vyplynula z toho pre mňa dôležitá vec: v akomkoľvek pracovnom tíme existujú podmienky, ktoré sú nevyhnutné, nie postačujúce. Takouto podmienkou pre dobrú prácu je, že v tíme musia byť ľudia, ktorým sa na tom danom projekte chce pracovať.
Keď som napríklad skladal tím na film o Zikmundovi vedel som, že tam musia byť ľudia nejako fascinovaní fenoménom Zikmund a Hanzelka. Rovnako tak keď teraz točím s Mirkom Bártom film o kolapse civilizácií, tak v tíme potrebujem ľudí, ktorí premýšľajú o tom, čo sa s tým svetom deje a tým pádom je pre nich výsledok filmu dôležitý. A aj keď som robil reklamu pre BUSHMAN, vedel som, že musím poskladať ľudí, ktorí si v tom nájdu niečo, prečo budú radi, že tam sú.
BUSHMAN: Čo napríklad?
PETR: Bolo to neštandardne natáčané na veľký a zložitý gimbal, stabilizátor, celé z ruky. Takéto veci sa často robievajú zo statívu. Aby sme toho ale stihli natočiť toľko, koľko ste za jediný deň potrebovali, klasická záberová technológia by bola pomalá. Tak pred nami zrazu bolo dobrodružstvo v novom, netypickom pracovnom postupe - a to zrazu bola výzva pre kameramana Ondreja Hoška. Pre mňa zase bola výzva to urežírovať a stihnúť. Produkčne bola výzva mať vymyslené miesta, na ktorých sa bude točiť, aby sa to vôbec dalo stihnúť aj s premiestňovaním a kompletným setupom. Vyliezlo tam niekoľko zaujímavých vecí, kvôli ktorým si zrazu zvedavý, ako sa budú viesť a ako to dopadne – zrazu je to dobrodružstvo. Vieš, že sa niekam posunieš a niečo nové si vyskúšaš; to pre mňa bolo dôležité.
BUSHMAN: Keď sme pri tých výzvach – zmenil sa tvoj život rok a pol s pandémiou?
PETR: Založil som YouTube kanál, to je vyložene koronavirusové dieťa. Plus podcasty. Začal som mať totiž pocit, že tu máme veľa informácií, z ktorých polovica sú kecy a že sa potrebujem dostať k nejakým dôveryhodným zdrojom. Nemusím s nimi napríklad súhlasiť, ale opierajú sa o reálnu skúsenosť, znalosť, zručnosť. Tak som si takých ľudí začal pozývať na rozhovory a zistil, že to zaujíma aj niekoho iného než len mňa.
BUSHMAN: Odberateľov máš bezmála devätnásť tisíc ... Už sa ti niekto sám ozval, že by chcel k tebe na rozhovor?
PETR: Ozývajú sa a ma to veľmi teší, mám z toho veľkú radosť. Ale ešte k divákom: som hrozne úzkostný a musím ustrážiť, aby som nebol riadený počtom odberateľov. Pri YouTube je to hrozne nebezpečné, zistil som, že pre zvýšenie sledovanosti veľmi funguje ezoterika, plašenie ľudí a mobilizácia proti politikom. A že tým pádom by bolo veľmi ľahké točiť ezoterická videá, ktoré budú plašiť ľudí a ideálne ešte mobilizovať proti politikom, potom by tie čísla išli rýchlo hore. Ale to nechcem, preto tam vedome dávam videá, ktorá ma bavia a sú pre mňa dôležité, ale nejdú a priori po sledovanosti – sú to napríklad sociologické, filozofické alebo psychologické témy. A u tých viem, že nespravia stovky tisíc zhliadnutí. Ale príde mi, že je potrebné, aby znel hlas napríklad Anny Hogenovej, Pavla Ryby, Nory Vláškovej a ďalších.
BUSHMAN: YouTube robíš len pre radosť?
PETR: Mám radosť, že to funguje. Točím vo voľných chvíľach, s manželkou, ktorá je strihačka, sme do toho investovali aj dosť peňazí a teraz som presne vo fáze, kedy si hovorím: Tak teraz už by to malo byť aspoň na nulu. Ideálne aby som mohol najať druhého strihača a saturoval náklady na kameramana a techniku. Teraz som spustil patreon, platobný, monetizačný systém, aby kto ma chce nejakým spôsobom podporiť, tak mohol. Má to aj druhý význam, je to určité dosiahnutie nohami na zem: možno za mesiac dva zistím, že je síce pekné, že to ľudia počúvajú, ale zaplatiť za to napríklad 80 korún mesačne už nikto nechce, alebo nie je žiadna firma, ktorá by si u toho chcela na pol roka alebo na mesiac kúpiť partnerstvo, takže je to celé moje youtubovanie tým pádom kravina a prišiel čas ho zrušiť a nechať plávať.
BUSHMAN: Každopádne klobúk dole pred tým, čo všetko stíhaš, a ešte si schopný odísť na dlhšiu dobu preč sám a nechať všetko za sebou ...
PETR: Strážim si, aby som na všetkých tých veciach nebol závislý. Jediné, na čom a na kom som v živote závislý, sú moji najbližší, priatelia, manželka, deti. Tam si myslím, že určitá vyrovnaná závislosť má byť a je správna, do vzťahov so svojimi najbližšími sa človek má položiť a byť im oddaný. Ale nechcem mať závislosť na vlastnú prácu, že bez tohto kameňa by sa svet zrútil. Aj preto sa snažím nebudovať firmu. Mám okolo seba kamarátov, ktorí kúpili nehnuteľnosť, začali budovať strižne, systémy veľké produkcie – a zrazu sú úplne závislí na tom, aby mali určitý mesačný objem práce, aby to všetko dokázali zaplatiť. V tej chvíli sú v úzkych, svojím spôsobom sa stávajú otrokmi vlastnej práce, ktorú prednedávnom ešte milovali. A ja sa snažím v tomto nebyť.
Pozri, ale možno sa teraz celý čas vyťahujem. No vážne. Možno to je len tak, že robím, čo ma baví a ono sa to samo takto skladá.
Ako súvisia krásne ženy s túžbou spoznať všetky kúty sveta? Prečo Petr nikdy nedokončí film o výstupe na dosiaľ nenájdenú cestu na vrchol Stolovej hory vo Venezuele? A ako vznikol jeho spoločný projekt s egyptológom Miroslavom Bártom o kolapse civilizácií? Nielen to sa dozvieš už čoskoro v pokračovaní rozhovoru s brnenským rodákom, režisérom a dokumentaristom, producentom, spisovateľom, moderátorom, cestovateľom a youtuberom Petrom Horkým.
Viac o Petrovi Horkým a jeho diele sa dozvieš pod týmito odkazmi:
Petr Horký je ale aj polárnik a ako hovorí, „keď som na polari, stretávam sa so svojím chlapom v sebe. A tiež trošku sa svojím rozmerom hrdinstva.“ Tu sa dostávame ku koreňom jeho spolupráca so značkou BUSHMAN, pre ktorú režíroval prvý televízny spot v jej histórii. Ale nepredbiehajme...
BUSHMAN: Na svojich webovkách máš vizitku Petr Horký – režisér a polárnik, na Instagrame petr_horky_polarnik. Prečo zrovna polár? Bola na začiatku túžba niečo si dokázať a hľadal si niečo, alebo to bolo jednoducho dané?
PETR: Už ako malý chlapec som bol očarovaný knižkami o prvých polárnikoch, čo nechali zamrznúť lode v ľade. Shackleton a expedície Endurance naprieč Antarktídou. Nansen a expedície s loďou Fram na Severnom póle. Potom som videl film Pala Barabáša s Petrom Valušiakom, ktorých už dnes považujem za svojich kamarátov, o prechode Severného pólu z Ruska do Kanady. Vyvrcholilo to tým, keď som sa pri lete do Ameriky snáď štyridsať minút pozeral pod seba na zamrznuté Grónsko. To už som si hovoril: Tam chcem byť, to chcem prejsť. Potom som jedného dňa zistil, že by sa mi mohlo podariť zohnať peniaze na cestu na Severný pól.
BUSHMAN: Okrem peňazí si vyžaduje taká výprava aj poriadnu fyzičku...
PETR: Vtedy som mal pupok a začínal si myslieť, že už sa ma niečo také netýka. Ale povedal som si: Ty vole, teraz máš možnosť si splniť jeden zo svojich najväčších životných snov a jediný, kto tomu stojí v ceste, si ty sám. To musím aspoň skúsiť, aj keby som si mal potom povedať, že som zlyhal. Ale aspoň nebudem musieť žiť s vedomím, že som tým, kto si sen podrazil.
Začal som trénovať, rok na sebe intenzívne makal a Mirek Jakeš, české polárne eso, ma začal učiť, ako na polári fungovať – jeho metóda je veľa blízka štýlu skoč do vody a plávaj. Takže sme v roku 2008 vyrazili na Severný pól a on hovorí: Hej ty nemáš takéto rukavice? To ti bude asi zima, hm, no áno, to áno. Človek sa ale týmto spôsobom fakt dobre naučí, odovzdal mi parádne know-how. Keď som potom o dva roky neskôr podnikol prechod Grónska, išiel som s vojakmi z britských špeciálnych jednotiek a tí sa odo mňa učili jakešovsku polárnu školu. Pretože britská armáda to nevie tak, ako to vie Jakeš a ako to naučil mňa.
BUSHMAN: Čo si sa vďaka pólu naučil? Čo ťa na ňom najviac fascinuje?
PETR: Samozrejme stretnutie s divokou prírodou - to sú miesta sveta, kde ešte furt ten hotel nestretneš. A potom sa dostávame k línii, ktorá má blízko aj k značke BUSHMAN.
V modernom svete existuje tak málo situácií, kde si môžem pripadať ako chlap. Niekomu to môže znieť pateticky alebo ako chlapčenské kecy, ale podľa mňa do života chlapa patria určité rozmery hrdinstva. Rovnako ako si myslím, že súčasťou ženskej krásy je láskavosť, pozornosť a citlivosť, tak si myslím, že súčasťou chlapstva je hrdinstvo. A nemusí to byť v zmysle, že zachráni Titanic, ale že má potrebnú odvahu sa postaviť šéfovi, ktorý klame. Odvahu odísť z práce, kde z neho chcú robiť debila. Odvahu prerušiť prácu a vyraziť na dva, tri mesiace na polár s tým, že nevie, ako to bude po návrate s prácou a ďalšími vecami, ani ako to dopadne na vlastnej ceste. Keď som na polári, tak sa proste stretávam so svojím chlapom v sebe. A tiež trošku so svojím rozmerom hrdinstva.Keď som sa pred rokmi rozprával so Zikmundem a Hanzelkou, tak rozprávali, ako si ich predvolali eštebáci na výsluch – jasne, že sa báli, pretože nevedeli, či ich zatvoria alebo sa im budú vyhrážať cez ich blízkych. Ale hovorili: Išli sme tam s tým, že keď sme sa nezľakli lovcov lebiek v Ekvádore, tak sa nezľakneme nejakého eštébáka. A to je ono: tieto veci potom zrazu dávajú človeku silu v iných životných situáciách.
BUSHMAN: Predpokladám, že aj pri natáčaní...
PETR: No jéje! Rozprával som sa o tom s Robertom Fulghumom, ktorý napísal knihu Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke. A ja som mu povedal, že by som k tomu dodal, že všetko, čo potrebujem robiť v dospelom živote, som sa naučil na polári. Rehotal sa a povedal: Áno, ale rovnako to z tej materskej školy vychádza.
Na polári som sa proste naučil veľa vecí, ktoré sa hodia aj pre bežný život. Jednou z nich je, že keď som schopný si poradiť, nepotrebujem to všetkým vysvetľovať a dávať na obdiv. To znamená, že keď som na pľaci, nepotrebujem, aby tam všetci sedeli na zadku a hovorili: Bacha, potichu, pán režisér Horký tvorí, teraz niečo vzniká, nesmiete hovoriť. Houbeles, ja proste len chcem, aby ten záber bol pekný a keď mám pocit, že kameraman na to má lepší pohľad ako ja, tak ho pozvem, poď mi povedať, ako to natočíme. Keď mám pocit, že herec je na to dôležitý alebo že potrebuje úpravy, tak si ho pozvem, preberieme to spolu...Jedna maličkosť, ale konkrétna situácia z natáčania spotu pre BUSHMAN s Lukášom Langmajerom: sme na peróne a vravím mu: Veľmi by sa mi páčilo, keby si tu stál so scenárom a hovoril z neho pasáž, ktorá by sa mohla vzťahovať k bežnému životu. Nenájdeš tam niečo, čo by ti takto sedelo? A on na to: To je zaujímavé, skúsim niečo nájsť. Vo chvíli, keď sa spoločne delíme o tvorivý proces, je výsledok vždy lepší. Štafeta bude vždy lepšia ako jeden, i keď svetový rekordér, len ak beží sólo.
BUSHMAN: Máš veľa skúseností z natáčania, ale čo točíš radšej: čo si sám vymyslíš, alebo na zákazku pre niekoho?
PETR: Týka sa to akejkoľvek ľudskej činnosti a ako filmár hovorím, že filmografia filmov a projektov, ktoré som nenatočil je rovnako dôležitá ako filmografia projektov, ktoré som natočil. Tým myslím, že čo nechcem točiť, to odmietam. Vďaka tomu som pri všetkom, čo som natočil – nech to je produktové video, film do kina, seriál s lezcom Adamom Ondrom alebo reklama pre BUSHMAN -, schopný si povedať, že som mal dôvod do toho ísť, som rád, že som pri tom bol, bavilo ma to a je to kus môjho života. Osud bol ku mne láskavý, že som nikdy nebol v situácii, aby som musel prijať ponuku, ktorú nechcem a potom sa za výsledok napríklad hanbil.
K tomu môžem pridať napríklad film s Miroslavom Zikmundom, jeho životopis – bol nádherný, sám som si ho vymyslel, produkovala ho moja firma, v kinách urobil obrovské čísla, siahol si na nominácie na Českého leva, má krásne hodnotenie na ČSFD... mám z toho obrovskú radosť do dnes a je to pritom už niekedy rok 2015. Seriál s Adamom Ondrom, ktorý produkovala Česká televízia Brno: pozvali ma k tomu ako režiséra a ja som tam bol vyložene ako najatá pracovná sila – strašne ma to bavilo a mal som z toho radosť. Alebo teraz dokončujeme do kín film s egyptológom Mirkom Bártom – opäť projekt mojej firmy Piranha Film v koprodukcii s niekoľkými ďalšími a mám z toho radosť. Aj reklama pre BUSHMAN – najatý ako pracovná sila vlastne vyložene na komerčný produkt, ale rád na to spomínam, bavilo ma to a mám z toho radosť. Každá tá vec niečo nesie.
BUSHMAN: Čo ťa na projekte televízneho spotu pre BUSHMAN bavilo najviac?
PETR: Že to bola vaša prvá televízna kampaň. Bavilo ma pri tom byť, pretože som si hovoril: To je dobré, pred dvadsiatimi rokmi, keď som začínal cestovať a filmovať, tak pri tom bol BUSHMAN a keď teraz BUSHMAN už ako veľká rešpektovaná firma vstupuje do televízie, tak pri tom som zase. To je paráda.
BUSHMAN: Ako to myslíš?
PETR: Keď sme niekedy v 90. rokoch založili s Mirkom Náplavou združenie Camera Incognita, cieľom bolo cestovať po svete a natáčať a spracovávať dáta o premenách miest sveta, ktoré sú unikátne a už nikdy nebudú také, aká si ich pamätáme. V tej dobe sme päť, možno sedem rokov mali ako jedného z cenných partnerov práve aj značku BUSHMAN - hneď na začiatku nám verila a podporila nás. Ja mám k firme aj ľuďom okolo nej, vrátane zakladateľa Jindřicha Melichara, prima sentiment, že to je o súzvuku, podobných hodnotách, robenie vecí, ktoré majú zmysel. Nie "iba o produkovaní profitu" - čo u komerčných firmách nespochybňujem, ale malo by zostať aj nejaké vedomie zmyslu a nejaký iný cieľ než finančný. A to BUSHMAN mal a páči sa mi, že má doteraz.
BUSHMAN: Tak toho si vážime a aj za nás musím spätne povedať, že sme radi, že naša spolupráca vyšla.PETR: A ono to bolo vidieť. Nebolo to korporátne fungovanie, ktoré poznám od iných klientov, s ktorými točíme reklamy – ale nič proti tomu, tam sú nastavené procesy, povinnosti, kompetencie, výkazy, plnenie a je to asi v poriadku. Mňa bavilo, že som si s vami mohol nakuknúť do fungovania firmy. Veľa procesov sa u vás profesionalizovalo, hlavne mi ale pripadalo, že vás to jednoducho tiež baví. Že ste radi, že u natáčania ste, že ste na to sami zvedaví a je to pre vás taktiež dobrodružstvo. A čo je dobré a nie je úplne obvyklé, tak že keď ste si pleskli s Lukášom Langmajerom ako ambasádorom alebo vašou tvárou, tak pre vás bolo dôležité, aby to bolo aj podľa neho. Že kreatíva prebiehala v zmysle: ako to nastavíme, aby sa nám to všetkým páčilo a všetci sme sa v tom našli.
BUSHMAN: Tím, s ktorým natáčaš, si vždy zostavuješ sám, alebo sa stane, že musíš pracovať s tým, čo je?
PETR: V drvivej väčšine si ho zostavujem ja a tiež sa o to snažím, podľa mňa to je alfa a omega celej práce. Doteraz robievam, že sa idem občas k niekomu pozrieť na pľac, ak mi to dovolí. Sadnem si a pozerám sa, ako to u nich funguje. Vyplynula z toho pre mňa dôležitá vec: v akomkoľvek pracovnom tíme existujú podmienky, ktoré sú nevyhnutné, nie postačujúce. Takouto podmienkou pre dobrú prácu je, že v tíme musia byť ľudia, ktorým sa na tom danom projekte chce pracovať.
Keď som napríklad skladal tím na film o Zikmundovi vedel som, že tam musia byť ľudia nejako fascinovaní fenoménom Zikmund a Hanzelka. Rovnako tak keď teraz točím s Mirkom Bártom film o kolapse civilizácií, tak v tíme potrebujem ľudí, ktorí premýšľajú o tom, čo sa s tým svetom deje a tým pádom je pre nich výsledok filmu dôležitý. A aj keď som robil reklamu pre BUSHMAN, vedel som, že musím poskladať ľudí, ktorí si v tom nájdu niečo, prečo budú radi, že tam sú.
To sedí! Petr Horký režíroval sponzorské spoty značky BUSHMAN. Ako to celé prebiehalo, sa môžeš pozrieť vo filme o filme (réžia Miroslav Hrdý).
BUSHMAN: Čo napríklad?
PETR: Bolo to neštandardne natáčané na veľký a zložitý gimbal, stabilizátor, celé z ruky. Takéto veci sa často robievajú zo statívu. Aby sme toho ale stihli natočiť toľko, koľko ste za jediný deň potrebovali, klasická záberová technológia by bola pomalá. Tak pred nami zrazu bolo dobrodružstvo v novom, netypickom pracovnom postupe - a to zrazu bola výzva pre kameramana Ondreja Hoška. Pre mňa zase bola výzva to urežírovať a stihnúť. Produkčne bola výzva mať vymyslené miesta, na ktorých sa bude točiť, aby sa to vôbec dalo stihnúť aj s premiestňovaním a kompletným setupom. Vyliezlo tam niekoľko zaujímavých vecí, kvôli ktorým si zrazu zvedavý, ako sa budú viesť a ako to dopadne – zrazu je to dobrodružstvo. Vieš, že sa niekam posunieš a niečo nové si vyskúšaš; to pre mňa bolo dôležité.
BUSHMAN: Keď sme pri tých výzvach – zmenil sa tvoj život rok a pol s pandémiou?PETR: Založil som YouTube kanál, to je vyložene koronavirusové dieťa. Plus podcasty. Začal som mať totiž pocit, že tu máme veľa informácií, z ktorých polovica sú kecy a že sa potrebujem dostať k nejakým dôveryhodným zdrojom. Nemusím s nimi napríklad súhlasiť, ale opierajú sa o reálnu skúsenosť, znalosť, zručnosť. Tak som si takých ľudí začal pozývať na rozhovory a zistil, že to zaujíma aj niekoho iného než len mňa.
BUSHMAN: Odberateľov máš bezmála devätnásť tisíc ... Už sa ti niekto sám ozval, že by chcel k tebe na rozhovor?
PETR: Ozývajú sa a ma to veľmi teší, mám z toho veľkú radosť. Ale ešte k divákom: som hrozne úzkostný a musím ustrážiť, aby som nebol riadený počtom odberateľov. Pri YouTube je to hrozne nebezpečné, zistil som, že pre zvýšenie sledovanosti veľmi funguje ezoterika, plašenie ľudí a mobilizácia proti politikom. A že tým pádom by bolo veľmi ľahké točiť ezoterická videá, ktoré budú plašiť ľudí a ideálne ešte mobilizovať proti politikom, potom by tie čísla išli rýchlo hore. Ale to nechcem, preto tam vedome dávam videá, ktorá ma bavia a sú pre mňa dôležité, ale nejdú a priori po sledovanosti – sú to napríklad sociologické, filozofické alebo psychologické témy. A u tých viem, že nespravia stovky tisíc zhliadnutí. Ale príde mi, že je potrebné, aby znel hlas napríklad Anny Hogenovej, Pavla Ryby, Nory Vláškovej a ďalších.
BUSHMAN: YouTube robíš len pre radosť?PETR: Mám radosť, že to funguje. Točím vo voľných chvíľach, s manželkou, ktorá je strihačka, sme do toho investovali aj dosť peňazí a teraz som presne vo fáze, kedy si hovorím: Tak teraz už by to malo byť aspoň na nulu. Ideálne aby som mohol najať druhého strihača a saturoval náklady na kameramana a techniku. Teraz som spustil patreon, platobný, monetizačný systém, aby kto ma chce nejakým spôsobom podporiť, tak mohol. Má to aj druhý význam, je to určité dosiahnutie nohami na zem: možno za mesiac dva zistím, že je síce pekné, že to ľudia počúvajú, ale zaplatiť za to napríklad 80 korún mesačne už nikto nechce, alebo nie je žiadna firma, ktorá by si u toho chcela na pol roka alebo na mesiac kúpiť partnerstvo, takže je to celé moje youtubovanie tým pádom kravina a prišiel čas ho zrušiť a nechať plávať.
BUSHMAN: Každopádne klobúk dole pred tým, čo všetko stíhaš, a ešte si schopný odísť na dlhšiu dobu preč sám a nechať všetko za sebou ...
PETR: Strážim si, aby som na všetkých tých veciach nebol závislý. Jediné, na čom a na kom som v živote závislý, sú moji najbližší, priatelia, manželka, deti. Tam si myslím, že určitá vyrovnaná závislosť má byť a je správna, do vzťahov so svojimi najbližšími sa človek má položiť a byť im oddaný. Ale nechcem mať závislosť na vlastnú prácu, že bez tohto kameňa by sa svet zrútil. Aj preto sa snažím nebudovať firmu. Mám okolo seba kamarátov, ktorí kúpili nehnuteľnosť, začali budovať strižne, systémy veľké produkcie – a zrazu sú úplne závislí na tom, aby mali určitý mesačný objem práce, aby to všetko dokázali zaplatiť. V tej chvíli sú v úzkych, svojím spôsobom sa stávajú otrokmi vlastnej práce, ktorú prednedávnom ešte milovali. A ja sa snažím v tomto nebyť.
Pozri, ale možno sa teraz celý čas vyťahujem. No vážne. Možno to je len tak, že robím, čo ma baví a ono sa to samo takto skladá.
Ako súvisia krásne ženy s túžbou spoznať všetky kúty sveta? Prečo Petr nikdy nedokončí film o výstupe na dosiaľ nenájdenú cestu na vrchol Stolovej hory vo Venezuele? A ako vznikol jeho spoločný projekt s egyptológom Miroslavom Bártom o kolapse civilizácií? Nielen to sa dozvieš už čoskoro v pokračovaní rozhovoru s brnenským rodákom, režisérom a dokumentaristom, producentom, spisovateľom, moderátorom, cestovateľom a youtuberom Petrom Horkým.
Viac o Petrovi Horkým a jeho diele sa dozvieš pod týmito odkazmi:
