Prihlás sa
Úvod BLOG Reportáže z ciest

Tomáš Ouhel: Prežiť, ale neškodiť

Úspešný ochranár, ktorému sa darí eliminovať hrozby, ktorým čelia niektoré zvieracie druhy, hovorí s pokorou: "Mali by sme sa k prírode správať tak, ako by sme si priali, aby sa ona správala k nám."
BUSHMAN je viac než len značka poriadneho oblečenia. BUSHMAN je komunita a spája veľkú rodinu ľudí s názorom, s rešpektom k prírode, k prirodzenosti a ďalším základným hodnotám. A podporuje „obyčajných ľudí“ s neobyčajným príbehom. Jedným z nich je ambasádor projektu BUSHMAN Tomáš Ouhel - ochranár, ktorý o projektoch na ochranu biodiverzity premýšľa v širších súvislostiach.
 
"Sme v Zoo Liberec, kde na čiastočný úväzok pracujem ako poradca pre ochranárske a vedecké projekty," víta štáb kameramanov a fotografov tímu BUSHMAN Tomáš Ouhel.
Je ráno, polovica augusta, a vstupom do najstaršej zoologickej záhrady v Česku začína partnerstvo tradičnej českej značky oblečenia s ochrancom prírody, vďaka ktorého aktivitám sa darí pribrzdiť úbytok druhovej rozmanitosti na našej planéte. Láska k prírode sa v Tomášovi zakorenila už v detstve a jeho ciele výrazne prekračujú horizont, ktorého môže jedinec počas svojho života dosiahnuť ...


BUSHMAN: Kto je Tomáš Ouhel?
TOMÁŠ: Tomáš Ouhel je snáď úspešný, aspoň trochu, ochranár, ktorému sa snáď darí čiastočne eliminovať niektoré hrozby, ktorým čelia niektoré druhy, a snáď so skupinou ľudí, ktorá je okolo mňa, prispievame k tomu, aby druhová rozmanitosť nezmizla tak rýchlo. Snáď sa raz dostaneme k tomu, aby sa zastavila, alebo dokonca začala narastať.

BUSHMAN: Tomáš, môžeme si tykať?
TOMÁŠ: Pokojne môžeme, alebo ma môžete volať skautskou prezývkou Ježek. Hovorí mi tak polovica ľudí, čo ma pozná.

BUSHMAN: Ako si k tej prezývke prišiel?
TOMÁŠ: Proste mi to na mojom druhom tábore prišlo na koresponďáku od jednej spolužiačky zo základky. Vôbec neviem prečo, ale myslím, že som ešte dopadol dobre, pretože sú oveľa horšie prezývky.

BUSHMAN: Skaut – sú práve tam korene tvojej lásky k prírode?
TOMÁŠ: Keby som si mal vybaviť, kde sú korene lásky k prírode a začiatok toho, čo robím teraz, tak asi nejde nespomenúť práve tých 15 rokov v skautskom oddiele Stopárov v 11. stredisku podplukovníka Vally v Dejviciach a každoročné výlety na skautské tábory. Musím povedať, že to mi možno dalo viac ako vysoká škola. Taký ten skautský rešpekt k prírode, nutnosť prežiť, a zároveň nepoškodiť. Že keď odniekiaľ odchádzate, tak to ohnisko zákopeš tak, že ho po vás nikto nenájde. To sú hodnoty, ktoré si v sebe nesiem: že sme tu jednoducho na chvíľu a mali by sme sa k prírode správať tak, ako by sme chceli, aby sa príroda správala k nám.
BUSHMAN: A od toho už bol len krok k jej ochrane ...
TOMÁŠ: Určite, a ja som sa aj v profesionálnom živote rozhodol, že sa budem snažiť pomôcť udržať rovnováhu druhovej rozmanitosti, biodiverzity. A to takým spôsobom, že sa so skupinou ľudí, čo je okolo mňa, snažíme nájsť miesta a lokality, kde je zachovaná pôvodná príroda, a snažíme sa zachovať čo najväčšiu druhovú rozmanitosť, aby sme tu my ako ľudský druh vôbec mohli prežiť. Skaut mi dal tiež schopnosť rýchlo reagovať pri hrách, čo sa nám hodí aj pri akciách, keď rozkrývajú pytliacké gangy. Napríklad také zakrádanie k náčelníkovi som si niekoľkokrát vyskúšal, keď sme sa naozaj zakrádali k pytliackým kempom. Reflektívnej som na to spomínal, akurát že človek nešiel ukradnúť vlajku, ale s ozbrojenými zložkami niekoho zatknúť.

BUSHMAN: To znie veľmi drsne ... Kedy si s tým začal?
TOMÁŠ: Prvý malý úspech sme zaznamenali už v roku 2016, kedy sme boli s kolegami z Českej poľnohospodárskej univerzity na Sumatre a snažili sa nájsť poslednú populáciu Loskutáka niaského. Keď sme ju nakoniec s veľkou slávou našli na ostrove Bangkaru, zistili sme, že je pod obrovským tlakom pytliakov, ktorí tam kempovali a každú noc vyberali korytnačie vajíčka. Počas čakania zachádzali do lesa, rozhodili siete a sklapovacie klietky a pochytali loskutákov, ktoré potom vozili na najbližší ostrov Nias alebo rovno na pevninskú Sumatru. Aby sme ochránili loskutákov, museli sme sa tak de iure vysporiadať s pytliakmi, pretože kradnú korytnačie vajíčka. Tak sme urobili akciu a ku koncu roka 2016 sa nám podarilo chytiť trojčlennú pašerácku skupinu. Od tej doby už sa tam vajíčka nepytlačia. Tu a tam možno niekto príde odchytiť jedného alebo doch vtákov, ale organizovaný zločin na ostrove úplne vymizol.
BUSHMAN: Majú tamojší ľudia možnosť živiť sa iným spôsobom ako výberom vajíčok a ich predajom na čiernom trhu?
TOMÁŠ: Zrovna v tejto oblasti v Indickom oceáne - je to krásne súostrovie Pulau Banyákom - je veľa pláží, dá sa tam potápať, sú tam malé hotely a jazdí tam veľa turistov. Preto tam miestni majú pomerne širokú alternatívu. Sú to prímorské oblasti bohaté na ryby, dokonca 90 percent ľudí sa živí rybárčením, takže vyberanie korytnačích znášok je len úzka špecializácia. Vlastne každý, kto by od ilegálneho pytliactva odišiel, môže okamžite začať rybárčiť a úplne v pohode sa tým uživí.

BUSHMAN: Lenže sa po záťahu dostali do väzenia ...
TOMÁŠ: Nie vždy sa vám podarí, že niekomu pokazíte 18 mesiacov života, a tak sme rozmýšľali, ako im to vykompenzovať. Pôvodne sme mysleli, že dáme peniaze ich manželkám alebo deťom, nakoniec sme ale prišli na to, že skúsime situáciu využiť z oboch strán. Jednak že im skúsime zohnať živobytie, a jednak využijeme tento príbeh, že sedeli vo väzení. Podarilo sa nám získať grant od Svetovej asociácie zoo a akvárií a Nadácie Walta Disneyho, vďaka ktorému sme vytvorili unikátny vzdelávací projekt: vybrali sme 30 škôl po sumatranskom pobreží v miestach, kde žijú deti pytliakov, obišli ich a dohodli sa s ich riaditeľmi. Projekt trval asi pol roka, počas ktorého pytliaci učili deti, aby sa udržateľne správali k svojmu životnému prostrediu, a hlavne aby doma povedali rodičom, nech nepytlačia, pretože inak pôjdu do väzenia. Za toto sme im dali malé rybárske člny, aby mohli rovno po návrate z väzenia a vzdelávacom projekte začať veselo rybárčiť.


BUSHMAN: Podarilo sa vám takýchto akcií naplánovať viac?
TOMÁŠ: Vďaka tomuto úspešnému záťahu sa nám otvorilo úplne nové pole pôsobnosti. Vybudovali sme si skvelé vzťahy s českou ambasádou v Indonézii; striebornými plakety ocenila vojakov, ktorí sa ho zúčastnili, tí si ich hneď pripli na uniformy a obidvoch automaticky povýšili. Nás potom z iného miesta požiadali o pomoc, tak sme tam zopakovali skoro rovnaký scenár a zase sa nám podarilo pytliakov chytiť. Akurát keď sme tam boli, zistili sme, že na Borneu - pretože pôvodný záťah prebehol na Sumatre - je oveľa väčší problém obchodovania s korytnačinou.
Na svete žije sedem druhov morských korytnačiek. Najviac ohrozená, kriticky, je kareta pravá: má taký ozubený pancier, a keď ju miestni chytia, hodia ju na oheň alebo nahrejú a olúpajú z nej šupiny, ktoré narežú na prúžky, a olúpanú korytnačku hodia späť do vody. Ona potom zomrie či už na prevarenie orgánov, alebo na nejakú sekundárnu infekciu. Z prúžkov panciera potom robia prstienky. Táto korytnačina sa vo veľkom predávala na ostrove Derawan, bolo tam trinásť alebo štrnásť malých obchodíkov.

BUSHMAN: Čo vás napadlo tentoraz?
TOMÁŠ: Vrátili sme sa do Jakarty a vymysleli, že skoordinujeme veľa úradov, ktoré budú môcť korytnačinu zabaviť a zlikvidovať a potrestať ľudí, čo ju predávajú. Obišiel som Borneo, Jávu, Jakartu a dali sme dokopy všetkých úradníkov, ktorí sa na jeden deň zleteli na Derawan. Lenže keď sme na ten trh prišli, už tam žiadna korytnačina nebola, pretože nás niekto prezradil a všetci ju schovali. Jeden z vysokých politikov, ktorí tam s nami bol, mal ale silný príhovor k ľuďom a vysvetlil im, nech korytnačinu prinesú. A oni ju nakoniec za smiešne úplatky priniesli, tašky plné korytnačiny, a my sme ju na mieste pred nimi spálili.

BUSHMAN: Prečo?
TOMÁŠ: Indonézania veria, že prstienok alebo prívesok z korytnačiny ochráni váš dom pred požiarom. Tak sme si hovorili, že skúsime rovno zlikvidovať aj ten mýtus, pretože keď sa prstienok nedokáže ochrániť sám pred spálením, tak dosť pravdepodobne nedokáže ochrániť ani majiteľa toho domu. Faktom je, že miestni majú obrovské zisky z toho, že sa tam ľudia jazdia potápať, šnorchlovať, pozerať sa na korytnačky. V tom bolo silné posolstvo onoho politika: že vo chvíli, keď všetky korytnačky vyberú, tak tam proste nikto jazdiť nebude. Čo sme to kontrolovali, tak sa tam doteraz korytnačina nepredáva.

BUSHMAN: Budeš v týchto akciách pokračovať?
TOMÁŠ: Rozhodli sme sa, že čo sa nám koncom minulého roka podarilo na Borneu, skúsime replikovať na celú Indonéziu. Vymysleli sme také správne vyčúrané riešenie, aby kvôli tomu nemusel nikto do väzenia, ale aby sme prestrihli nitky toku ilegálneho obchodu. Takže pripravujeme veľký dvojročný projekt, ktorý by nám mala pomôcť hradiť jedna rozvojová agentúra z USA, kedy by sme radi na siedmich až desiatich miestach po celej Indonézii chceli nájsť to najväčšie epicentrum predaja korytnačiny a na mieste vymyslieť konkrétne riešenia, ako to zlikvidovať. Dúfame, že v roku 2021, 2022 si tu budeme môcť rozprávať a história predaja korytnačiny v Indonézii bude dávno za nami.


BUSHMAN: Prečo sa zaoberáš ochranou prírody na inom konci planéty?
TOMÁŠ: Bohužiaľ si musíme priznať, že my tu v strednej Európe sme si svoju pôvodnú biodiverzitu zničili už v 13., 14. storočí, k poslednej devastácii došlo pri úplnom vylesnění na začiatku 16. storočia a všetko, čo tu máme - až na pár boubínských pralesov a snáh rekultivovať pôvodnú štruktúru lesov -, sú monokultúry, a keď v nich žijú zvieratá, tak tá druhová rozmanitosť je sekundárna. Pretože svet je globálny, rovnako ako klíma, voda alebo vzduch, tak som sa rozhodol pracovať v tých miestach, kde ľudia ešte nestihli tú pôvodnú biodiverzitu zahubiť a vlastne je tam prirodzená od čias dinosaurov a dôb ľadových až do dneška. To sú miesta, kde sa nejakým spôsobom snažíme zachraňovať pôvodné druhy, ktoré tam žijú, pretože majú neuveriteľnú dôležitosť pre celý ekosystém.
BUSHMAN: Nie každý ale môže odísť do Indonézie ...
TOMÁŠ: Nie je to úplne pravda, že nemáme zodpovednosť za to, čo sa deje napríklad v juhovýchodnej Ázii. Keď si tu kupujeme napríklad čokoládu alebo krém na suché lakte, tak je v nich väčšinou palmový olej. Je to najlacnejšie a zároveň jedno z najlepšie priemyselne spracovateľných tukov. A aby sme ho mohli v takom množstve konzumovať, bolo potrebné vyrúbať milióny hektárov v Indonézii a v Malajzii a osádzať ich palmovými plantážami.
Ochrana druhovej rozmanitosti tiež určite neznamená len chytať pytliakov v Afrike a v Ázii, svojím dielom k nej môže prispieť každý človek napríklad na svojej záhrade. Či už tým, že nechá trochu dlhšie neposekanú trávu, aby sa tam mohol rozmnožiť hmyz, alebo tým, že bude trochu viac šetriť s vodou, a nie hneď pri prvom jarnom dni napúšťať bazén, aby jeho susedia nemali čo piť a museli dovážať vodu v cisternách. Proste tak nejako slušne sa správať k životnému prostrediu a brať to tak, že v krajine, v ktorej žijeme teraz my, budú žiť naše deti, a keď všetko dopadne dobre, tak aj naše vnúčatá.
 
O čom Tomáš rozmýšľa, keď sa prechádza po lese? Kam rád jazdí, keď sa vráti z Indonézie? Prečo je dôležité dať deťom ďalekohľady a aký význam majú dnes zoologické záhrady? Dozvieš sa v ďalšom pokračovaní rozhovoru na bushman.sk.
Cookies nie sú sušienky
Zbierame anonymné dáta a meriame, aby sme náš web mohli ďalej vylepšovať. Súhlasíte so zberom cookies?