Prihlás sa
Úvod BLOG Inšpiruj sa

Tomáš Ouhel: Proti kolapsu ekosystému

Prečo nie je dobrý nápad dovážať gibony zo Sumatry do Liberca, ako môže ďalekohľad zachrániť ohrozené vtáky a na čo je dobrý tankodrom?
"Spojenie so značkou BUSHMAN je super, pretože som to oblečenie nosil už skôr. Je to taká dobrá kombinácia toho, že v meste nevyzeráš ako trubiroh a zároveň sú to veci, ktoré vydržia poriadny terén. "
BUSHMAN je viac než len značka poriadného oblečenia. BUSHMAN je komunita a spojuje veľkú rodinu ľudí s názorom, s rešpektom k prírode, k prirodzenosti a k ďalším základným hodnotám. A podporuje „obyčajných ľudí“ s neobyčajným príbehom. Jedným z nich je ambasádor projektu BUSHMAN Tomáš Ouhel – ochranár, ktorý o projektoch na ochranu biodiverzity premýšľa v širších súvislostiach.

Kto je Tomáš Ouhel, už vieš. Úspešný ochranár, ktorému sa darí čiastočne eliminovať hrozby, ktorým čelia niektoré zvieracie druhy, okrem iného pracuje v Zoo Liberec, kde na čiastočný úväzok pracuje ako poradca pre ochranárske a vedecké projekty. Práve v libereckej zoo sa BUSHMAN s Tomášom vydal po stopách jeho lásky k prírode…

BUSHMAN: Ako si sa k práci pre Zoo Liberec dostal?
TOMÁŠ: Vďaka svojej prvej ceste do Indonézie, kde som dobrovolničil v zoologickej záhrade v Medani na Sumatre. Mali tam desať gibonov siamangov v maličkých klietkach. A ja som vtedy – bolo mi nejakých dvadsať rokov – dostal super nápad, že ich odveziem do Európy, predám ich ideálne tu v Zoo Liberec a za utŕžené peniaze postavíme pre ten redukovaný počet gibonov velikánske klietky. Sedliackym rozumom mi to prišlo ako super nápad. Prišiel som do Čiech, dohovoril si stretnutie s pánom riaditeľom, ten si ma vypočul a hovorí: Pán Ouhel, takto to asi úplne nepôjde, ale ak máte čas, choďte na Filipíny, zoznámte sa tam s Pavlom Hospodářským (vtedy to bol koordinátor našich ochranárskych projektov) a ten vám vysvetlí, ako sa tá ochranárina robí. Vďaka tomu som sa na Filipínach s Pavlom Hospodářským zoznámil a od tej doby už som žiadny nápad na dovoz iných zvierat nemal.
Dostal som sa, ale vďaka tomu do sveta zoologických záhrad, ktorý sa trošku prelína s tým, čo chcem robiť: s druhovou ochranou, ochranou biodiverzity, ochranou habitatu a s chytrými riešeniami, ako sa vysporiadať s hrozbami pre druhovú rozmanitosť. Mám obrovské šťastie, že Zoologická záhrada Liberec, a vlastne aj Európska asociácia zoo a akvárií, jednoducho tie moderné zoologické záhrady, majú rovnaké chúťky. Naše cesty sa tak stretli a časť z aktivít, ktorým sa teraz venujem, robím aj vďaka podpore oboch spomínaných inštitúcií.


BUSHMAN: Keď sme pri tých zoologických záhradách– aký je dnes ich význam?
TOMÁŠ: V priebehu histórie sa premenili. V predminulom storočí to boli také ukážky ulovených zvierat, ktoré neboli zabité, v minulom storočí to boli zábavné miesta pre rodiny, kam sa chodili pozerať na skrotené šelmy v klietkach a ku koncu minulého a na začiatku tohto storočia sa význam zoologických záhrad obrovsky a diametrálne posúva. Návštevníci už sa tam nechodia len pozerať na zvieratá, ale aj vzdelávať a dozvedieť sa o problémoch moderného sveta, o problémoch biodiverzity.
Predovšetkým veľká časť zoologických záhrad – hlavne v Európe, ale funguje to aj v Spojených štátoch, v Japonsku, Austrálii, v rozvinutejšom svete – chová koordinovane zvieratá v takzvaných EEP programoch, čo znamená, že sa vždy akcentuje možnosť, že tie zvieratá v prírode raz vyhynú. Vlastne si takto pripravujeme záchované populácie pre budúce vypúšťanie.

BUSHMAN: Nájdeme taká zvieratá aj tu v libereckej zoo?
TOMÁŠ: Trebárs orlosupa bradatého, ktorého odchovy sa každoročne vozia vypúšťať do Španielska, kde bol vyhubený a po rokoch sa tam „chytá“ nová populácia. Alebo majny Rothschildovej, čo je krásny malý spevavec, ikonický indonézsky druh, ktorý je endemitom ostrova Bali. Na koci minulého storočia bol úplne vyhubený, v prírode ich ostalo nula, ale vďaka spolupráci zoologických záhrad z Japonska, USA a Európy sa podarilo vtáky zo záhrad pozbierať, navrátiť do chovných projektov v Indonézii a dnes sa na Bali na troch alebo štyroch miestach vypúšťajú späť do prírody. Populácia sa celkom úspešne ujala a dnes je niekoľko sto majn Rothschildových voľných na pozorovanie.


BUSHMAN: S tým asi súvisí aj zber použitých ďalekohľadov…
TOMÁŠ: Určite. V libereckej zoo je zberné miesto, podobné nájdete aj v ďalších dvoch stovkách záhrad po celej Európe. Ľudia sem môžu priniesť použité ďalekohľady, my ich potom triedime a posielame do Indonézie, kde v spolupráci s neziskovou organizáciou Green Books sídliacou na Bali zakladáme malé „birdwacherské“ kluby. Robíme to preto, že keď sa pôjdeš do džungle pozerať na vtáky, tak niekde vo vetvách uvidíš len takého „abb“ – average brownish bird, priemerného hnedého vtáka a vôbec si ho neužiješ. Akonáhle si ale vezmeš ďalekohľad, razom si užívaš jeho pestrofarebnú kresbu peria, vidíš, akú má farbu nôh, veľkosť zobáka, rôzne šošolky… Máme skvelú odozvu, pretože tamojšie deti, ktoré nebavilo vtáky pozorovať, dnes organizujú birdwacherské súťaže, píšu si, koľko videli druhov. Mám pocit, že napríklad toto je cesta, akým spôsobom trochu vyriešiť problém, že ľudia vo juhovýchodnej Ázii berú neudržateľne veľa vtákov z prírody do klietok. Pretože ich vlastne chcú vidieť.

BUSHMAN: A deti potom môžu motivovať rodičov, aby vtáky do klietok nezatvárali…
TOMÁŠ: Presne. Dieťa v krúžku dostane ďalekohľad, prinesie si ho domov a často sa ide na vtáky pozrieť s rodičmi. Drvivá väčšina Indonézanov tiež v živote nedržala v ruke ďalekohľad, takže je pre nich fantastické, že si môžu vtáky takto priblížiť. Verím, že to môže fungovať a aj dospelých priviesť k láske k prírode. Trochu sa dá povedať, že takto vlastne fungujú aj moderné zoologickej záhrady, kedy prostredníctvom hier pre deti vychovávajú trochu aj rodičov. Snažíme sa to robiť tak, že keď máme v zoo nejakú hru pre deti, hneď vedľa toho je poster, ktorý zaujímavou formou opisuje problematiku aj pre dospelých, ktorí na ne čakajú.


BUSHMAN: Trochu sme odbočili od odchovov zvierat pre návrat do prírody. Je to aj prípad oslov somálskych, pri ktorých teraz stojíme?
TOMÁŠ: U nich projekt vznikol pred viac ako desiatimi rokmi a zatiaľ sa úspešne darí monitorovať jeho populáciu v Eritrei. Aj vďaka terénnemu vozidlu, na ktorého obstaranie liberecká zoo prispela. V prípade oslov sme teraz vo fáze, kedy sa ich snažíme v Európe koordinovane chovať tak, aby vo chvíli, keď by bolo potrebné kvôli rapídnemu poklesu populácie dodať novú genetickú informáciu, boli zvieratá na navrátenie do prírody pripravené. U oslov somálskych pretov túto chvíľu nie je prioritou navracať ich do prírody, ako je tomu napríklad u nosorožcov, ktorí nedávno putovali do Rwandy z Dvora Králové, alebo u koňov Przewalských, ktorí putovali do Mongolska z pražskej zoo.
Potrebujeme jednoducho chovať nielen zvieratá, ktoré sú kriticky ohrozené alebo vyhubené, držať musíme aj populáciu zvierat, ktoré takto skôr či neskôr dopadnú, ak by úbytok biodiverzity bežal súčasným spôsobom.

BUSHMAN: Potom sú tu ale zvieratá, ktoré sa týmto spôsobom chovať nedajú…
TOMÁŠ: Áno, sú to napríklad žraloky, veľryby a ďalšie morské cicavce alebo korytnačky, ktoré sa v zoologických záhradách a v ľudskej starostlivosti prakticky nedajú rozmnožovať alebo chovať. U takýchto zvierat a práve napríklad u tých morských korytnačiek, je naozaj potrebné zvoliť tvrdé striktné protekcionistické opatrenia. Inak niekoľko druhov morských korytnačiek už za života našich detí s najväčšou pravdepodobnosťou vyhynie alebo dosiahne reprodukcia tak nízke hranice, že ich vyhynutie bude počas desiatich, dvadsiatich rokov nevyhnutné. (Viac o tom, ako Tomáš pristupuje k ochrane morských korytnačiek, sa dozvieš v prvej časti nášho rozhovoru.)

BUSHMAN: Značnú časť roka tráviš v  Indonézii, kam sa potom najradšej vraciaš?
TOMÁŠ: Väčšinu svojho dospelého života som síce strávil v Indonézii, ale veľmi rád jazdím na Šumavu, do Krkonôš a v poslednej dobe som si obľúbil bývalý vojenský priestor v Brdech. Vďaka tomu, že sa tam nesmelo chodiť ani nič stavať, tak tam nájdeš napríklad úchvatné paprade. Hlavne tam, ale nie sú len ucelené lesy, ale vďaka tankodrómom aj obnažené miesta, ktoré pripomínajú pastviny, po ktorých sa kedysi po stredoeurópskej kotline preháňali veľké stáda kopytníkov. Biodiverzita sa tam síce obnovuje možno pomalšie, ale práve tak, ako by mala. Tie veľké zásahy vojenskej techniky sú totiž vlastne celkom prirodzené, pretože replikujú to, čo kedysi robili práve veľké stáda kopytníkov. Preto keď sa dnes niektoré skupiny ochranárov snažia navracať pôvodnú biodiverzitu, často sa odporúča rozjazdiť traktormi a tankami nejaké lúky, aby vznikli akési obnažiny, kde sa môžu napríklad lepšie množiť motýle a môže tam dochádzať k iným interakciám.


BUSHMAN: O čom premýšľaš, keď sa prechádzaš po lese?
TOMÁŠ: Kto sú títo opeľovači, ako celý ten systém fantasticky funguje… Naše poznanie zďaleka nedospelo tak ďaleko, aby sme presne vedeli, že táto včela je dôležitá pre tohto vtáka a ten zase pre tohto jeleňa a tak ďalej. Že keď umelo z lesa vyberieme jeden druh vtáka, pretože pekne spieva alebo sa nám páči v klietke, tak môže zmiznúť jeden druh opeľovača pre jeden typ dreviny, ktorá potom postupne vymizne, spadne, vytvorí veľké priestranstvá a nahradí ju napríklad invazívna rastlina. Týmto spôsobom, bez toho aby sme to tušili, môže jedným selektívnym vybraním jedného živočíšneho druhu dôjsť ku kolapsu celého ekosystému.

BUSHMAN: Sme obkľukou späť u Loskutáka?
TOMÁŠ: Tak trochu, v Ázii je obľúbený nielen pre chov v klietkach, ale aj pre spevácke súťaže. Je tu jeden zaujímavý projekt IUCN Asian Songbird Trade Specialist Group, skupiny odborníkov na trh so spevavými vtákmi v juhovýchodnej Ázii. Snažia sa vymyslieť spevácke súťaže pre vtákov tak, aby bolo možné zúčastniť sa len s vtákmi z odchovu. Prečo by sme mali zakazovať Indonézanom a Vietnamcom súťaže v speve ich vtákov, keď to samo o sebe vlastne zlé nie je? Zle je to vo chvíli, keď sú to vtáky ilegálne odchytené z prírody. Takto si myslím, že by sa mohol dopyt znížiť, čím by sa znížil tlak pytliakov na zdravej populácií v prírode.
  • Prvá časť rozhovoru s Tomášom Ouhelem si prečítaj TU.
 

Projekt Wildlife Guards

Ekologickí detektívi Tomáš Ouhel a Michal Gálik sa vydávajú po stopách pašerákov a pytliakov na indonézskych ostrovoch a bojujú proti kriminalite páchanej na prírode. Dvojdielny dokument Wildlife Guards a niekoľko bonusových epizód vás zavedie do cestovateľského raja na Borneu, kde dokážu dvaja obyčajní chalani z Čiech a Slovenska bojovať proti zlodejom korytnačích vajec a ilegálnemu obchodu so suvenírmi z korytnačiny. V roku 2016 sa im podarilo chytiť skupinu pytliakov a dostať ich do väzenia. Postarali sa tiež o ďalšiu osvetu o ochrane karet obrovských a karet pravých v Indonézii. (Prevzaté z Mall.tv.)
Pozri sa na dokument:
Cookies nie sú sušienky
Zbierame anonymné dáta a meriame, aby sme náš web mohli ďalej vylepšovať. Súhlasíte so zberom cookies?