Zbyněk Hozák: Na plný plyn!
17. 10. 2024
Bushmani ho poznajú predovšetkým ako športového fotografa, ktorého snímky z Dakaru zdobia špeciálnu kolekciu tričiek. Lenže Zbyněk je oveľa viac - fotí aj divadlo alebo akty, niekoľko rokov pretekal, 20 rokov robil kaskadéra, pôsobí ako súdny znalec. Je jedným slovom „živel“, ktorý by prebral k životu snáď aj mŕtveho. Alebo minimálne tých, ktorí majú pocit, že tak nejako stagnujú...
Leto skončilo, tak sa rovno spýtam. Ako bolo na Pálave?
Na Pálave je takmer vždy krásne, keď chytíte pekné počasie. A vo vinárni alebo v pivnici je samozrejme krásne počasie napriek… (smiech)
A čo nejaká exotika?
Budúci rok sa pôjde v Maroku závod, bude tam plno tímov, ktoré to majú zároveň ako tréning, prípravu na DAKAR. Tam by som sa veľmi chcel pozrieť. Piesok je tam rovnaký ako v Saudskej Arábii …
Tak budú zase parádne fotky! 😉 *
To sa k vám s dovolením zase prídem obliecť (smiech). Ale vážne; fotky budú a teším sa na to! Keď niečo dostanem, chcem za to predsa niečo odviesť. Takto to mám v sebe nastavené. Je to aj také pohladenie po duši, keď cítim, že to má zmysel, že je tam nejaká spätná väzba. Každý sme navyše svojím spôsobom trochu "ješitá" – my chlapi obzvlášť – takže mi samozrejme robí dobre, že sa moje fotky niekde objavia …
*Pozn. redakcia: fotografie od Zbynka Hozáka hojne využívame nielen na sociálnych sieťach, ale tiež napríklad na banneroch.
Takže sa Vám BUSHMAN dobre nosí?
Mám doma asi 250 tričiek. Pre niekoho to môže byť hrozivé číslo, ale ja k nim mám citový vzťah – priviezol som si ich z pretekov, z rôznych častí sveta, vymieňal ich … Ale v poslednej dobe naozaj nosím stále dookola veci od Bushmana. Neskutočne mi vyhovujú vaše topánky. Už som fakt veľký chlapec a v živote som hocičo zažil, ale tieto topánky sú naozaj pohodlné ako papuče. A chodil som v nich v Saudskej Arábii, kde boli podmienky všelijaké: ráno bolo treba 9 stupňov, popoludní 25, piesok, kamene, skaly …
topánky EXPEDITION
Ste fotograf, reportér - ako najlepšie vystihnúť všetko, čo robíte?
Ja som zachytávač okamihov. To je tá správna formulácia. Snažím sa zachytávať okamihy, aby som robil radosť druhým, a následne z toho môžem mať radosť aj ja.
Dá sa aspoň odhadnúť, koľko fotiek ste vytvoril, napríklad práve pri rallye Dakar?
Viem to úplne presne - bolo ich 8895. Len sa tým prebrať, urobiť nejakú logistiku, aby v tom nebol guláš, editovať jednotlivé fotky, to vyžadovalo
obrovské množstvo času. Ale bol to neskutočný zážitok a tiež súbor náhod, že sme sa tam na Dakare zišli *. Myslím, že z toho vzišlo niečo úžasné.
* 4.11.2024 vyjde knižka českého ženského tímu, ktorý v roku 2024 ohromil Dakar. Ako vôbec prvé na svete zvládli Češky úspešne absolvovať náročnú rallye Dakar Classic v staručkom vozidle Citroen 2CV, prezývanom „kachna“. V knihe je aj 21 (+ 1. a 2. titulná strana) fotiek Zbynka Hozáka.
Hovoríte cez 8000 fotiek z Dakaru, to mi príde neskutočné. My laici vidíme len konečný výsledok, mnoho ľudí ale netuší, aká cesta k nemu vedie. Vyfotiť, roztriediť, vybrať tú pravú, zrejme aj upraviť?
Ja fotky upravujem. Niekomu sa to prieči, je to vec názoru. Ja mám rád, keď sa pridá ľahký kontrast, upravia farby. Vždy záleží na tom, na aký fotka slúži účel. Niekde úpravy naopak nie sú žiaduce. A áno, veľa ľudí si naozaj nevie predstaviť, čo sa za prácou fotografa skrýva.
Napríklad v prípade športového fotografovania…
Napríklad! Musíte niekam doletieť, dôjsť, vybrať dostatočne atraktívne miesto, také, aby dokonale vykreslilo scénu, ktorú potrebujete. Na Dakare ste napríklad 4 hodiny na priamom slnku a čakáte, až tie autá okolo
vás prejdú, na motokrose sa pre zmenu váľate v bahne… Naozaj to nie je len o tom urobiť „CVAK“.
Urobiť CVAK celkom vystihuje dnešnú dobu. Akurát že s mobilom v ruke a pri každej príležitosti …
Áno, to dnes vie každý. Aj keď musím povedať, že technológia tak pokročila, že dnes aj mobilom urobíte neuveriteľné fotky. Navyše tieto premakané telefóny už v sebe majú softvér, ktorý si fotku rovno upraví, vyladí … To v normálnom foťáku, ktorý stojí 3x viac ako ten najlepší telefón, jednoducho neurobíte. To musíte robiť vy. Ale v tom je práve to kúzlo… aspoň pre mňa.
Nemáte niekedy pocit, že nás technológia za chvíľu úplne nahradí? Vezmite si napríklad umelú inteligenciu... Nemáte z toho obavy?
Spomínam si, keď prišli na rad digitálne fotoaparáty. Ako sa im ľudia bránili a pozrite - dneska na analóg takmer nikto nefotí. Respektíve čiastočne sa to vracia, ale je to skôr taká móda, podobne ako vyvolať si fotky po starom, pekne v komore. My sme to na strednej škole robili bežne.
A umelá inteligencia? Tú vnímam ako úplne zlomovú. Určite pomáha a šetrí čas. Záležať bude na tom, ako to celé uchopíme. Či ako príležitosť sa niečomu priučiť, alebo sa tým necháme úplne pohltiť a ľudstvo ako také potom značne zakrpatie. Každá doba má skrátka to svoje.
Keď už ste spomenuli stredoškolské roky - spomeniete si ešte, kedy ste vzal foťák do ruky vôbec prvýkrát?
Ja to viem na deň presne! Svoj prvý foťák som dostal na Vianoce v roku 1970, mal som 10 rokov. Na účtenke stálo 2500 Kč. Obrovské peniaze na tú dobu! A rodičia mi ho napriek tomu kúpili … Mám ho dodnes a keď do neho dám film, ešte stále zvládne fotiť. Vôbec prvýkrát som s ním odfotil luster u babičky 😊. A potom som fotil, fotil, jazdil preteky, nejazdil preteky a šiel som na školu ….
Až ste sa nakoniec ocitli „na druhej strane barikády“...
Áno – prestal som pretekať a začal som preteky fotiť.
Prečo práve závody?
Nielen ja, ale aj môj otec bol pretekár, takže som v tom prostredí vyrastal. Fotil som motokros, potom som sa dostal na fotenie Formule 1, motal som sa okolo toho 10 rokov. A Dakar bol taký môj sen. Nie detský, pretože keď sa v roku 1978 začal jazdiť, bol som už veľký chlapec (smiech), ale vždy som sa tam chcel pozrieť. A tak sme sa tam s kamarátom Fandou Hejdou postupne prepracovali a tento rok 1. januára sme skutočne leteli.
Tak to si krásne plníte sny! Fotografovanie Vás teda úplne pohltilo?
Úplne nie; musím si nechať priestor tiež na prácu, veď účtenky sa samy nezaplatia (smiech).Profesiou som súdny znalec, robím odhady vecí hnuteľných a áut.
Máte nejakých svojich favoritov medzi fotkami?
Mám jednu naozaj silnú, ktorá je pre mňa všetkým a síce keď mi odchádzal otecko a ja som ho držal za ruku. To je pre mňa najviac a až doteraz som ju nikde nepublikoval…
Čo je dôležité, zásadné, keď od Vás chce niekto urobiť fotografiu?
Mám rád starostlivé zadanie. To je strašne dôležité, pretože si urobíte jasnú predstavu, akým spôsobom fotiť, kde má byť hlavný záber, kde viac priestoru napríklad pre neskorší text … Od Bushmana dostávam zadanie veľmi presné a to mi nesmierne vyhovuje.
Fotíte nielen športové fotografie, ale aj divadelné momentky a akty. Keby ste mali posúdiť, čo z toho je náročnejšie – čo by to bolo?
Nedokážem povedať, čo je ťažšie, ale rád fotím emócie. A tie buď fotíte tak, že to je náhodné, alebo cielené. Keď dôjde pretekár do cieľa, plače, smeje sa, zúri – v tej tvári to je skrátka nakreslené. Keď ale fotím akty, vždy modelkám hovorím, že nechcem, aby len pozerali do prázdna. Nabádam ich, aby si spomenuli na niečo smutné, radostné, dojemné alebo aby sa poriadne naštvali!
Ale nie každý toto dokáže …
Je to ťažké! Pre modelku aj fotografa, ale zároveň je nesmierne zaujímavé sledovať vývoj. Keď navyše pracujete s ľuďmi už nejaké tie roky, dokážete rýchlo rozpoznať, či je mimika na tvári úprimná, či nie je úsmev hraný, … Najmä na očkách sú emócie výrazne poznať. Keď sa ešte ale vrátim k Dakaru – nezabudnem na snímky, ktoré som vyhotovil v cieľovej rampe, kam bežne nikto okrem pretekárov nesmie. Keď baby * prišli do cieľa, boli tam slzy. Dokonca aj mechanikovi ukvapla slza; tie emócie boli obrovsky silné! Fotku, ktorá zachytáva, ako dievčatám po tvári tečie slza, mám nesmierne rád…
*Bára Holická, Lucka Engová – posádka legendárnej „kachny“
A čo divadelné fotky, tam emócie doslova prúdia ...
Divadelnému foteniu, ku ktorému ma priviedol kamarát herec Hynek Čermák, sa venujem asi 4 roky. Je to strašná výhoda, pretože som pri divadelných skúškach od začiatku – od prvých čítaných až po javiskové skúšky. Ja som tam taký tichý pozorovateľ a keď idem fotiť predstavenia, už presne viem, čo bude nasledovať. Viem, čo chcem fotiť, viem, čo ten herec urobí, aký výraz tam bude. Aj to ma baví!
Skúsim položiť otázku ešte inak: Čo je na fotografovaní vôbec najťažšie?
Vymyslieť to. Vymyslieť, čo chcete, čo tým chcete povedať, akým spôsobom a koho má fotka osloviť? To nie je tak celkom jednoduché …
Takže fantáziu máte bohatú 😉!
Áno, to mám. A tiež som extrovert, čo ale neznamená, že sa občas rád za objektív „neschovám“.
Keď Vás tak počúvam, napadá ma: odpočívate vôbec niekedy?
Odpočívam pri práci (smiech). A vôbec nechápem, že sa niekto môže nudiť. Neviem, čo to slovo znamená a nechcem sa ním zaoberať. Ja mám stále čo robiť.
Stále sa niečo deje a mám aj dosť známych naprieč rôznymi oblasťami. Takže som zamestnaný až až.
Nepremýšľali ste niekedy nad tým, že necháte všetko ostatné a budete naozaj iba fotiť?
Také plány nemám. Jednak potrebujem zaistiť rodinu, ktorej patrí obrovské poďakovanie za jej podporu a jednak… Ja nie som úplne ten typ, čo rád počúva. Takže aby mi niekto hovoril, tu máš zaplatené, ale odfotíš to a to – napríklad aj niečo, čo sa mi prieči – to by som nedokázal. Mám rád tú slobodu, že si môžem prácu organizovať, ako potrebujem. Nerobí mi problém pracovať potom napríklad o sobotách a nedeľách. Ale každý to má samozrejme inak. Každopádne vždy je fajn, keď sa nám nejakým spôsobom podarí prepojiť to, čo vieme, s tým, čo milujeme.
To ma privádza k myšlienke triček DAKAR***, ktoré sme vďaka Vašim fotkám mohli vytvoriť. Tri tričká, tri rôzne momentky. Spomeniete si, za akých okolností vznikli?
Na to si dobre spomínam! Môžeme začať špeciálnym závodným automobilom. Schoval som sa za zákrutu a vyčkával. Všade boli oblaky piesočného prachu, čo je pre fotku tohto typu ideálne. A tak aj vznikla: presne si pamätám, ako sa auto z tej zákruty vyrútilo a bolo zastreté prachom.
Nasledovala fotka s kamiónom, ktorý riadil Michal Valtr. Táto fotka vznikla po štarte do rýchlostnej skúšky a prakticky v tom istom mieste. S tým rozdielom, že som sa predtým rozhodol vliezť si do krovia, čo bolo neďaleko. Prišlo mi to ako super nápad. Keď som tam ale nejaký čas stál, napadlo ma: Keby tú zákrutu niekto nevybral, tak nabehne priamo do mňa. Tak som šiel radšej fotiť na druhú stranu, keď v tom vyšlo auto Michala Valtra, z čoho vznikla krásna snímka. A paradox? Po nejakej dobe skutočne jeden z kamiónov tým krovím prešiel... Dodnes som za to svoje rozhodnutie nesmierne vďačný.
Tretia fotka - motorka – s tou sa spája aj zaujímavá udalosť. Išli sme totiž na miesto a trošku sme zablúdili. Veľmi nepríjemná záležitosť, pretože v púšti nie je len piesok. Sú tam kamene, skaly, nikde žiadne cesty... Zrazu sme počuli, že kúsok od nás idú motorky, mohlo to byť tak 100 metrov. Rýchlo som vyskočil a šiel fotiť. Po chvíli sa objavila motorka a jazdec, keď videl môj objektív, postavil ju na zadné. Úplná momentka!
*** Rely trička DAKAR si zaobstaráš v niekoľkých farbách. Novinkou je aj detská varianta s kamiónom.
Ten príbeh s krovím tak trochu symbolizuje celý Dakar, nemyslíte? Prach, rýchlosť, adrenalín a hra za sekundy ...
Máte pravdu. Niekedy je to veľmi vyhranené. Napríklad pri minulom Dakare, keď Aleš Loprais musel odstúpiť, pretože prešiel človeka. Ale on to ani netušil, nemohol nič urobiť. Ten človek bol schovaný pod dunou, čo je na fotenie to najnebezpečnejšie miesto. Sú to sekundy, ako vodič to nemáte šancu ovplyvniť.
BUSHMAN s Vami bol na rely, ale nielen tam: ak som to pochopila správne, nosíte ho vcelku bežne. Čo máte vôbec najradšej? 😉
Topánky sú číslo 1. A potom nohavice, kapsáče. Musím povedať, že BUSHMAN naozaj nosím. Nie je to tak, že by som niečo dostal a tak jednoducho to budem sem tam obliekať, aby to bolo vidieť. Ja to naozaj nosím často a rád. A musím povedať jednu zaujímavosť: od tej doby, čo som spojil meno so značkou BUSHMAN, stretávam sa s množstvom kamarátov a známych, ktorí povedia: Ty máš Bushman? Ja ho nosím desať rokov! Napríklad kamarát bol v Egypte a so sebou si vzal BUSHMAN polliter, pretože je veľký pivár a odmieta piť pivo z téglikov. Postupne zisťujem, aká veľká táto komunita je a je to hrozne príjemné zistenie.
Keby ste mal svoj život prirovnať k svojej profesii, bol by viac poriadna rely, divadelná momentka alebo veľkolepý akt?
Poriadna rely, poriadny adrenalín! 😊 Asi ho k životu potrebujem. 20 rokov som robil kaskadéra, tak možno aj preto …
Bol ste aj kaskadér?!
Kamarát má kaskadérsku skupinu Double team. Vtedy – za čias Limonádového Joe – to bolo kaskadérstvo! Nebolo to len ako, bili sa naozaj - rozbíjali sa stoličky, stoly ... Potom už to bolo trošku inak. Ale práve vďaka kaskadérstvu som spoznal Hynka Čermáka a ten ma pre zmenu priviedol na myšlienku fotiť divadelné predstavenia …
To sú krásne náhody! Máte skutočne bohatý život.
Ja sa naozaj nemôžem sťažovať. Má to ale aj tienistú stránku – keď sa okolo vás stále niečo deje, ten život neuveriteľne rýchlo uteká… A tak sa ho snažím užívať a prežívať, ako to najviac ide.
Dodatok od Zbynka Hozáka:
Vďaka náhodám som stretol niekoľko skvelých ľudí v spoločnosti Bushman, od asistentiek cez obchodné oddelenie, štylistku, marketing, PR až po pána riaditeľa. Nie je to klišé, je to fakt a som za to rád. Veľmi si vážim túto spoluprácu a vďaka za to!
Na Pálave je takmer vždy krásne, keď chytíte pekné počasie. A vo vinárni alebo v pivnici je samozrejme krásne počasie napriek… (smiech)
A čo nejaká exotika?
Budúci rok sa pôjde v Maroku závod, bude tam plno tímov, ktoré to majú zároveň ako tréning, prípravu na DAKAR. Tam by som sa veľmi chcel pozrieť. Piesok je tam rovnaký ako v Saudskej Arábii …
Tak budú zase parádne fotky! 😉 *
To sa k vám s dovolením zase prídem obliecť (smiech). Ale vážne; fotky budú a teším sa na to! Keď niečo dostanem, chcem za to predsa niečo odviesť. Takto to mám v sebe nastavené. Je to aj také pohladenie po duši, keď cítim, že to má zmysel, že je tam nejaká spätná väzba. Každý sme navyše svojím spôsobom trochu "ješitá" – my chlapi obzvlášť – takže mi samozrejme robí dobre, že sa moje fotky niekde objavia …
*Pozn. redakcia: fotografie od Zbynka Hozáka hojne využívame nielen na sociálnych sieťach, ale tiež napríklad na banneroch.
Takže sa Vám BUSHMAN dobre nosí?
Mám doma asi 250 tričiek. Pre niekoho to môže byť hrozivé číslo, ale ja k nim mám citový vzťah – priviezol som si ich z pretekov, z rôznych častí sveta, vymieňal ich … Ale v poslednej dobe naozaj nosím stále dookola veci od Bushmana. Neskutočne mi vyhovujú vaše topánky. Už som fakt veľký chlapec a v živote som hocičo zažil, ale tieto topánky sú naozaj pohodlné ako papuče. A chodil som v nich v Saudskej Arábii, kde boli podmienky všelijaké: ráno bolo treba 9 stupňov, popoludní 25, piesok, kamene, skaly …
topánky EXPEDITION
Ste fotograf, reportér - ako najlepšie vystihnúť všetko, čo robíte?
Ja som zachytávač okamihov. To je tá správna formulácia. Snažím sa zachytávať okamihy, aby som robil radosť druhým, a následne z toho môžem mať radosť aj ja.
Dá sa aspoň odhadnúť, koľko fotiek ste vytvoril, napríklad práve pri rallye Dakar?
Viem to úplne presne - bolo ich 8895. Len sa tým prebrať, urobiť nejakú logistiku, aby v tom nebol guláš, editovať jednotlivé fotky, to vyžadovalo
obrovské množstvo času. Ale bol to neskutočný zážitok a tiež súbor náhod, že sme sa tam na Dakare zišli *. Myslím, že z toho vzišlo niečo úžasné.* 4.11.2024 vyjde knižka českého ženského tímu, ktorý v roku 2024 ohromil Dakar. Ako vôbec prvé na svete zvládli Češky úspešne absolvovať náročnú rallye Dakar Classic v staručkom vozidle Citroen 2CV, prezývanom „kachna“. V knihe je aj 21 (+ 1. a 2. titulná strana) fotiek Zbynka Hozáka.
Hovoríte cez 8000 fotiek z Dakaru, to mi príde neskutočné. My laici vidíme len konečný výsledok, mnoho ľudí ale netuší, aká cesta k nemu vedie. Vyfotiť, roztriediť, vybrať tú pravú, zrejme aj upraviť?
Ja fotky upravujem. Niekomu sa to prieči, je to vec názoru. Ja mám rád, keď sa pridá ľahký kontrast, upravia farby. Vždy záleží na tom, na aký fotka slúži účel. Niekde úpravy naopak nie sú žiaduce. A áno, veľa ľudí si naozaj nevie predstaviť, čo sa za prácou fotografa skrýva.
Napríklad v prípade športového fotografovania…
Napríklad! Musíte niekam doletieť, dôjsť, vybrať dostatočne atraktívne miesto, také, aby dokonale vykreslilo scénu, ktorú potrebujete. Na Dakare ste napríklad 4 hodiny na priamom slnku a čakáte, až tie autá okolo
vás prejdú, na motokrose sa pre zmenu váľate v bahne… Naozaj to nie je len o tom urobiť „CVAK“. Urobiť CVAK celkom vystihuje dnešnú dobu. Akurát že s mobilom v ruke a pri každej príležitosti …
Áno, to dnes vie každý. Aj keď musím povedať, že technológia tak pokročila, že dnes aj mobilom urobíte neuveriteľné fotky. Navyše tieto premakané telefóny už v sebe majú softvér, ktorý si fotku rovno upraví, vyladí … To v normálnom foťáku, ktorý stojí 3x viac ako ten najlepší telefón, jednoducho neurobíte. To musíte robiť vy. Ale v tom je práve to kúzlo… aspoň pre mňa.
Nemáte niekedy pocit, že nás technológia za chvíľu úplne nahradí? Vezmite si napríklad umelú inteligenciu... Nemáte z toho obavy?
Spomínam si, keď prišli na rad digitálne fotoaparáty. Ako sa im ľudia bránili a pozrite - dneska na analóg takmer nikto nefotí. Respektíve čiastočne sa to vracia, ale je to skôr taká móda, podobne ako vyvolať si fotky po starom, pekne v komore. My sme to na strednej škole robili bežne.
A umelá inteligencia? Tú vnímam ako úplne zlomovú. Určite pomáha a šetrí čas. Záležať bude na tom, ako to celé uchopíme. Či ako príležitosť sa niečomu priučiť, alebo sa tým necháme úplne pohltiť a ľudstvo ako také potom značne zakrpatie. Každá doba má skrátka to svoje.
Keď už ste spomenuli stredoškolské roky - spomeniete si ešte, kedy ste vzal foťák do ruky vôbec prvýkrát? Ja to viem na deň presne! Svoj prvý foťák som dostal na Vianoce v roku 1970, mal som 10 rokov. Na účtenke stálo 2500 Kč. Obrovské peniaze na tú dobu! A rodičia mi ho napriek tomu kúpili … Mám ho dodnes a keď do neho dám film, ešte stále zvládne fotiť. Vôbec prvýkrát som s ním odfotil luster u babičky 😊. A potom som fotil, fotil, jazdil preteky, nejazdil preteky a šiel som na školu ….
Až ste sa nakoniec ocitli „na druhej strane barikády“...
Áno – prestal som pretekať a začal som preteky fotiť.
Prečo práve závody?
Nielen ja, ale aj môj otec bol pretekár, takže som v tom prostredí vyrastal. Fotil som motokros, potom som sa dostal na fotenie Formule 1, motal som sa okolo toho 10 rokov. A Dakar bol taký môj sen. Nie detský, pretože keď sa v roku 1978 začal jazdiť, bol som už veľký chlapec (smiech), ale vždy som sa tam chcel pozrieť. A tak sme sa tam s kamarátom Fandou Hejdou postupne prepracovali a tento rok 1. januára sme skutočne leteli.
Tak to si krásne plníte sny! Fotografovanie Vás teda úplne pohltilo?
Úplne nie; musím si nechať priestor tiež na prácu, veď účtenky sa samy nezaplatia (smiech).Profesiou som súdny znalec, robím odhady vecí hnuteľných a áut.
Máte nejakých svojich favoritov medzi fotkami?
Mám jednu naozaj silnú, ktorá je pre mňa všetkým a síce keď mi odchádzal otecko a ja som ho držal za ruku. To je pre mňa najviac a až doteraz som ju nikde nepublikoval…
Čo je dôležité, zásadné, keď od Vás chce niekto urobiť fotografiu?
Mám rád starostlivé zadanie. To je strašne dôležité, pretože si urobíte jasnú predstavu, akým spôsobom fotiť, kde má byť hlavný záber, kde viac priestoru napríklad pre neskorší text … Od Bushmana dostávam zadanie veľmi presné a to mi nesmierne vyhovuje.
Fotíte nielen športové fotografie, ale aj divadelné momentky a akty. Keby ste mali posúdiť, čo z toho je náročnejšie – čo by to bolo?
Nedokážem povedať, čo je ťažšie, ale rád fotím emócie. A tie buď fotíte tak, že to je náhodné, alebo cielené. Keď dôjde pretekár do cieľa, plače, smeje sa, zúri – v tej tvári to je skrátka nakreslené. Keď ale fotím akty, vždy modelkám hovorím, že nechcem, aby len pozerali do prázdna. Nabádam ich, aby si spomenuli na niečo smutné, radostné, dojemné alebo aby sa poriadne naštvali!
Ale nie každý toto dokáže … Je to ťažké! Pre modelku aj fotografa, ale zároveň je nesmierne zaujímavé sledovať vývoj. Keď navyše pracujete s ľuďmi už nejaké tie roky, dokážete rýchlo rozpoznať, či je mimika na tvári úprimná, či nie je úsmev hraný, … Najmä na očkách sú emócie výrazne poznať. Keď sa ešte ale vrátim k Dakaru – nezabudnem na snímky, ktoré som vyhotovil v cieľovej rampe, kam bežne nikto okrem pretekárov nesmie. Keď baby * prišli do cieľa, boli tam slzy. Dokonca aj mechanikovi ukvapla slza; tie emócie boli obrovsky silné! Fotku, ktorá zachytáva, ako dievčatám po tvári tečie slza, mám nesmierne rád…
*Bára Holická, Lucka Engová – posádka legendárnej „kachny“
A čo divadelné fotky, tam emócie doslova prúdia ...
Divadelnému foteniu, ku ktorému ma priviedol kamarát herec Hynek Čermák, sa venujem asi 4 roky. Je to strašná výhoda, pretože som pri divadelných skúškach od začiatku – od prvých čítaných až po javiskové skúšky. Ja som tam taký tichý pozorovateľ a keď idem fotiť predstavenia, už presne viem, čo bude nasledovať. Viem, čo chcem fotiť, viem, čo ten herec urobí, aký výraz tam bude. Aj to ma baví!
Skúsim položiť otázku ešte inak: Čo je na fotografovaní vôbec najťažšie?
Vymyslieť to. Vymyslieť, čo chcete, čo tým chcete povedať, akým spôsobom a koho má fotka osloviť? To nie je tak celkom jednoduché …
Takže fantáziu máte bohatú 😉!
Áno, to mám. A tiež som extrovert, čo ale neznamená, že sa občas rád za objektív „neschovám“.
Keď Vás tak počúvam, napadá ma: odpočívate vôbec niekedy?
Odpočívam pri práci (smiech). A vôbec nechápem, že sa niekto môže nudiť. Neviem, čo to slovo znamená a nechcem sa ním zaoberať. Ja mám stále čo robiť.
Stále sa niečo deje a mám aj dosť známych naprieč rôznymi oblasťami. Takže som zamestnaný až až. Nepremýšľali ste niekedy nad tým, že necháte všetko ostatné a budete naozaj iba fotiť?
Také plány nemám. Jednak potrebujem zaistiť rodinu, ktorej patrí obrovské poďakovanie za jej podporu a jednak… Ja nie som úplne ten typ, čo rád počúva. Takže aby mi niekto hovoril, tu máš zaplatené, ale odfotíš to a to – napríklad aj niečo, čo sa mi prieči – to by som nedokázal. Mám rád tú slobodu, že si môžem prácu organizovať, ako potrebujem. Nerobí mi problém pracovať potom napríklad o sobotách a nedeľách. Ale každý to má samozrejme inak. Každopádne vždy je fajn, keď sa nám nejakým spôsobom podarí prepojiť to, čo vieme, s tým, čo milujeme.
To ma privádza k myšlienke triček DAKAR***, ktoré sme vďaka Vašim fotkám mohli vytvoriť. Tri tričká, tri rôzne momentky. Spomeniete si, za akých okolností vznikli?
Na to si dobre spomínam! Môžeme začať špeciálnym závodným automobilom. Schoval som sa za zákrutu a vyčkával. Všade boli oblaky piesočného prachu, čo je pre fotku tohto typu ideálne. A tak aj vznikla: presne si pamätám, ako sa auto z tej zákruty vyrútilo a bolo zastreté prachom.
Nasledovala fotka s kamiónom, ktorý riadil Michal Valtr. Táto fotka vznikla po štarte do rýchlostnej skúšky a prakticky v tom istom mieste. S tým rozdielom, že som sa predtým rozhodol vliezť si do krovia, čo bolo neďaleko. Prišlo mi to ako super nápad. Keď som tam ale nejaký čas stál, napadlo ma: Keby tú zákrutu niekto nevybral, tak nabehne priamo do mňa. Tak som šiel radšej fotiť na druhú stranu, keď v tom vyšlo auto Michala Valtra, z čoho vznikla krásna snímka. A paradox? Po nejakej dobe skutočne jeden z kamiónov tým krovím prešiel... Dodnes som za to svoje rozhodnutie nesmierne vďačný.
Tretia fotka - motorka – s tou sa spája aj zaujímavá udalosť. Išli sme totiž na miesto a trošku sme zablúdili. Veľmi nepríjemná záležitosť, pretože v púšti nie je len piesok. Sú tam kamene, skaly, nikde žiadne cesty... Zrazu sme počuli, že kúsok od nás idú motorky, mohlo to byť tak 100 metrov. Rýchlo som vyskočil a šiel fotiť. Po chvíli sa objavila motorka a jazdec, keď videl môj objektív, postavil ju na zadné. Úplná momentka!
*** Rely trička DAKAR si zaobstaráš v niekoľkých farbách. Novinkou je aj detská varianta s kamiónom.
Ten príbeh s krovím tak trochu symbolizuje celý Dakar, nemyslíte? Prach, rýchlosť, adrenalín a hra za sekundy ...Máte pravdu. Niekedy je to veľmi vyhranené. Napríklad pri minulom Dakare, keď Aleš Loprais musel odstúpiť, pretože prešiel človeka. Ale on to ani netušil, nemohol nič urobiť. Ten človek bol schovaný pod dunou, čo je na fotenie to najnebezpečnejšie miesto. Sú to sekundy, ako vodič to nemáte šancu ovplyvniť.
BUSHMAN s Vami bol na rely, ale nielen tam: ak som to pochopila správne, nosíte ho vcelku bežne. Čo máte vôbec najradšej? 😉
Topánky sú číslo 1. A potom nohavice, kapsáče. Musím povedať, že BUSHMAN naozaj nosím. Nie je to tak, že by som niečo dostal a tak jednoducho to budem sem tam obliekať, aby to bolo vidieť. Ja to naozaj nosím často a rád. A musím povedať jednu zaujímavosť: od tej doby, čo som spojil meno so značkou BUSHMAN, stretávam sa s množstvom kamarátov a známych, ktorí povedia: Ty máš Bushman? Ja ho nosím desať rokov! Napríklad kamarát bol v Egypte a so sebou si vzal BUSHMAN polliter, pretože je veľký pivár a odmieta piť pivo z téglikov. Postupne zisťujem, aká veľká táto komunita je a je to hrozne príjemné zistenie.
Keby ste mal svoj život prirovnať k svojej profesii, bol by viac poriadna rely, divadelná momentka alebo veľkolepý akt?
Poriadna rely, poriadny adrenalín! 😊 Asi ho k životu potrebujem. 20 rokov som robil kaskadéra, tak možno aj preto …
Bol ste aj kaskadér?!
Kamarát má kaskadérsku skupinu Double team. Vtedy – za čias Limonádového Joe – to bolo kaskadérstvo! Nebolo to len ako, bili sa naozaj - rozbíjali sa stoličky, stoly ... Potom už to bolo trošku inak. Ale práve vďaka kaskadérstvu som spoznal Hynka Čermáka a ten ma pre zmenu priviedol na myšlienku fotiť divadelné predstavenia …
To sú krásne náhody! Máte skutočne bohatý život.
Ja sa naozaj nemôžem sťažovať. Má to ale aj tienistú stránku – keď sa okolo vás stále niečo deje, ten život neuveriteľne rýchlo uteká… A tak sa ho snažím užívať a prežívať, ako to najviac ide.
Dodatok od Zbynka Hozáka:
Vďaka náhodám som stretol niekoľko skvelých ľudí v spoločnosti Bushman, od asistentiek cez obchodné oddelenie, štylistku, marketing, PR až po pána riaditeľa. Nie je to klišé, je to fakt a som za to rád. Veľmi si vážim túto spoluprácu a vďaka za to!
